Virgínska Deklarácia práv – Bašta liberalizmu Nového Sveta

Mises.cz: 16. srpna 2015, Všemocná Vláda, komentářů: 2

Po krátkom intermezze medzi našimi článkami prichádza Všemocná Vláda tento krát s krátkym ponorom do teórie konštitucionalizmu v intenciách liberálnej doktríny. Dnes si veľmi krátko predstavíme prvý zo série ústavných dokumentov, ktoré zmenili svet a právo a vtlačili ústavnosti jej dnešnú podobu. Na mysli mám najmä americké dokumenty: Virgínska deklarácia práv, Deklarácia nezávislosti a Ústava Spojených štátov a dokument vykreovaný v prostredí kontinentálneho právneho systému – Deklarácia práv človeka a občana. Staré konštitučné dokumenty majú čo ponúknuť aj liberalizmu v súčasnosti. Veď posúďte sami.

Prvým zo série dokumentov, ktorý ovplyvnil všetky nasledujúce bola Virgínska Deklarácia práv, ktorú pripravil George Mason v roku 1776 (v tom istom roku bola prijatá Deklarácia nezávislosti, zo sveta odišiel David Hume a Adam Smith vydal Bohatstvo národov – vskutku plodný rok pre liberalizmus). Inšpiráciou mu bola britská Bill of Rights a Lockovo dielo Dve pojednania o vláde, ktorého prínos pre slobodu, liberalizmus a konštitucionalizmus sú prakticky nepreceniteľné. Aký konkrétny obsah mal teda tento dokument? 

V prvom článku, ktorý má už z dôvodu jeho zaradenia v poradí výsostné postavenie, text Virgínskej ústavy uvádza, že: „Všetci ľudia sú od prírody rovnako slobodní a nezávislí, majúci isté dedičné práva, menovite užívanie života a slobody, s prostriedkami získavania a držania majetku a nasledovania a dosiahnutia šťastia a bezpečnosti.“ Dúfam, že mi čitatelia dajú za pravdu, ale hneď v prvom článku ústavy je vplyv Johna Locka taký zrejmý, že akákoľvek interpretácia okrem tej, že John Locke je ozajstným Otcom klasického liberalizmu a najvýznamnejším mysliteľom, ktorý ovplyvnil vývoj americkej slobody, je neprijateľná. Vývoj liberálnej teórie bol postupný, Mises s Hayekom vymysleli veľmi málo nového, iba ukázali moderný pohľad na dávno staré myšlienky. Ak chcete pochopiť liberalizmus v kontexte dôb, bez dôkladného poznania diela Johna Locka vaša mozaika nebude nikdy kompletná. 

Prvý článok teda zavádza primát individuálnej slobody, rovnosť v hodnote ľudského života, právo na život, súkromné vlastníctvo a usporiadanie života podľa subjektívnej predstavy každého jednotlivca. V treťom článku sa uvádza, že: „Vláda je zavedená pre všeobecný prínos, ochranu a bezpečnosť ľudu. Zo všetkých foriem vlád, najlepšou z nich vláda, ktorá je schopná vytvorenia najväčšieho stupňa šťastia a bezpečnosti a je najefektívnejšie chránená proti nebezpečenstvu zneužitia moci.“ V tomto článku je ľudu priznané právo reformovať, vymeniť alebo zrušiť vládu, pokiaľ je to v najlepšom prospechu pre verejné blaho. Je tu artikulovaný základ klasického liberalizmu, teda minimálny (utilitárny) štát, ktorého úlohou je vynútenie práva, verejná kontrola vlády a právo na odpor, veľmi úzko späté s Druhým dodatkom (Právo držať a nosiť zbrane). Zároveň už v 18. Stor. si boli liberáli vedomí hrozby zneužitia moci štátu, ktorá sa však plne ukázala vo svojej hrôzostrašnej podobe až počas 20. Stor. 

Piaty článok opäť nadväzuje na diela Johna Locka a baróna de Montesquieu, keď uvádza, že „Zákonodarná a výkonná moc musia byť oddelené a zvláštne od moci súdnej.“ Samostatný článok je venovaný aj slobode tlače, veci v našich geografických šírkach pred rokom 1989 absolútne nemysliteľnej, keď konkrétne článok 12 uvádza, že: „Sloboda tlače je jednou z bášt slobody a nikdy nesmie byť obmedzená zo strany despotickej vlády.“ Intelektuálnymi zdrojmi tejto myšlienky – slobody tlače - boli najmä spisy Davida Huma a Voltaira, ktorí považovali tlač za strážnych psov slobody a napísali množstvo pojednaní na túto tému. 

Ďalšie články zavádzajú armádu, ktorá nesmie byť držaná počas obdobia mieru a je nutné „sa jej vyhýbať ako nebezpečenstvu pre slobodu(Čl. 13.).“ Predposledný článok tohto krátkeho, ale o to jasnejšie formulovaného dokumentu, z ktorého dýcha idea slobody ako takmer zo žiadneho iného uvádza, že: „Žiaden slobodný štát alebo požehnanie slobody, nemôže byť zachovaný inak, než pevným lipnutím na spravodlivosti, umiernenosti, striedmosti, šetrnosti, cnosti a častými návratmi k fundamentálnym princípom.“ Záverečný článok sa venuje slobode náboženstva, ktoré má každý vyznávať podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie na základe sily a donútenia. 

Tento článok mal za úmysel ukázať, že existujú skvele napísané ústavné dokumenty, prežarujúce ideou slobody a rovnosti pred zákonmi, z ktorých sa dá brať pozitívny príklad aj pre dnešné liberálne myslenie. Liberalizmus má najbohatšie intelektuálne dedičstvo zo všetkých filozofických prúdov, a preto by sme mali poznať históriu, aby sme dokázali nadviazať na to, čo bolo dobré a ukázalo sa byť užitočným a dlhodobým, a mohli opäť vrátiť liberálne myšlienky tam kam patria – do ústavy a diskurzu v hlavnom prúde politického, právneho a etického myslenia.