Význam šedej ekonomiky stúpa všade
Mises.cz: 02. prosince 2010, Martin Rojko, komentářů: 0
Zákazy, príkazy a regulácie štátu sa dostali už do toľkých oblastí života, že prakticky každý človek je v podstate agorista.
Sam Konkin by sa potešil. Jeho „counter-economics“ naberá na objeme po celom svete. Nezáleží, či ide o relatívne „slobodnú“ a tzv. ekonomicky rozvinutú krajinu alebo o krajiny s diktatúrnym režimom.
Štúdia „Shadow Economies All Over the World: New Estimates for 162 Countries from 1999 to 2007“ sa pokúsila odhadnúť veľkosť šedej ekonomiky v 162 krajinách sveta za uvedené obdobie. Podľa nej priemerná veľkosť predstavovala v tomto období 34,5 % oficiálneho HDP. Čo je však podstatnejšie, to je trend postupného zvyšovania podielu. Kým v roku 1999 to bolo 33,7 % v roku 2007 35,5 % HDP. Význam tzv. šedej ekonomiky vzrástol vo východnej Európe a stredoázijských krajinách v tomto období z 35,8 % na 38,1 %. Najmenším podielom v roku 2006 sa môže pochváliť Česko (19,3 %), nasleduje Slovensko (20,5 %) a Maďarsko (25,3 %). Najmenší ostych voči establišmentským zákonom majú ľudia v postsovietskych krajinách – Gruzínsko 66 %, Ukrajina 53 %, Rusko 46 %.
Ak sa pozrieme na celkovú tabuľku, ktorú možno do istej miery chápať ako mieru loajálnosti ľudí voči štátu, SR sa veru nemá čím chváliť. 31. priečka a 20 % podiel znamená posledné miesto z európskych postkomunistických krajín. Tendenciu najmenej klamať svojich štátnych výpalníkov majú ľudia vo Švajčiarsku a USA (9 %), Rakúsku (10 %), Luxembursku (10 %) a Japonsku (12 %). Dôležitejšie ako čísla za jednotlivé krajiny, ktorých odchýlku a vypovedaciu hodnotu možno spochybniť, je celkový trend. Za obdobie rokov 1999 až 2006 sa totiž v drvivej väčšine krajín význam šedej ekonomiky zvýšil, bez ohľadu na to, či ide o krajiny s vysokou životnou úrovňou a „prijateľným“ štátnym zaťažením, alebo rozvojové africké krajiny, kde štát často predstavujú rôzne vojenské guerily. Pritom treba brať na vedomie ešte fakt, že v súčasnom období tento podiel ešte rastie vďaka zďaleka nekončiacej kríze spôsobenej štátnymi „fiat“ menami.
Čo je to vlastne šedá ekonomika? Podľa tejto štúdie v podstate každá aktivita, ktorá obchádza vládne zákony. „Zahŕňa všetku trhovú výrobu a poskytovanie tovarov a služieb podľa zákona, ktorá je vedome ukrývaná pred úradmi z dôvodu vyhýbania sa plateniu dane z príjmu, DPH alebo iných daní, sociálnych odvodov, či plneniu určitých zákonných štandardov na trhu práce, ako napríklad minimálna mzda, maximálny počet odpracovaných hodín, bezpečnostné normy..., či vyhýbania sa určitým administratívnym úkonom ako napríklad vypĺňanie štatistických dotazníkov, či iných formulárov.“ Autori pri odhadoch nezahŕňali typické „undergroundové“ aktivity ako napríklad obchod s drogami, ani tzv. (štátom nazývaná) ekonomickú kriminalitu v podobe obchádzania platenia alebo krátenia daní. Na vyjadrenia významu šedej ekonomiky štúdia používa indikátory peňažnej zásoby M1 a M0 (s predpokladom, že ľudia zapojení do týchto aktivít používajú najmä hotovostné transakcie a nezanechávajú stopy v bankách. Ďalšími indikátormi na trhu práce sú podiel ekonomicky aktívnej populácie a miera jej rastu. Aktivity šedej ekonomiky sa majú odrážať v stave oficiálnej ekonomiky, tu autori narábajú s HDP/obyv. a jeho ročným prírastkom.
Toľko suché čísla, teraz trochu kritiky. Šedá ekonomika je len umelé označenie, ktoré používajú štátni úradníci. Je pre ľudí šedá ekonomika nebezpečná, život alebo majetok ohrozujúca? Spravidla nie, práve naopak. Stále ide o dobrovoľnú spoluprácu a výmenu tovaru a služieb, pri ktorej obe strany získavajú. Kto z toho nič nemá, je štát, pretože jeho poddaní mu z týchto aktivít neodvádzajú patričné výpalné. Znižovanie daní a ďalších obmedzení je nepochybne dobrá vec, ale pokiaľ tu budú (čo i len 1 %), stále je tu zbraň mieriaca na hlavu človeka a budú existovať spôsoby ako obchádzať takéto zákony.
Ako pri každej snahe ekonómov kvantifikovať správanie, rozhodovanie sa a konanie ľudí, aj tu autori narážajú len na oficiálne ničnehovoriace štatistiky založené na imaginárnom HDP, nezamestnanosti, podiele ekonomicky aktívnych, ... Odhliadnuc od faktu, že samotný pokus spočítať objem takýchto aktivít je utópiou, pretože majiteľ firmy zamestnávajúcej ľudí „na čierno“ to iste nepôjde zahlásiť na najbližší úrad, prípadne podnikateľ po uvedení nižšej dane pri daňovom priznaní to nezavesí na nos svojmu daňovákovi alebo inému úradu „pre evidenciu neodvedených daní“. Zrátať objemy nezdanených peňazí, bartrových transakcií, zlatých tehličiek, „ilegálne“ pracujúcich, fajčiacich trávu, živiacich sa prostitúciou, či falšovaním dokladov, jednoducho nie je možné. Nehovoriac o tvrdších undergroundových aktivitách.
Podľa autorov faktormi podporujúcimi šedú ekonomiku je zvyšovanie daní (priamych aj nepriamych), regulácie na trhu práce, kvalita verejne poskytovaných služieb a stav oficiálnej ekonomiky. Záverečné odporúčanie je teda v súlade s historicky osvedčeným postupom vlád: „nezdierajte svojich poddaných otrokov do krajnosti, lebo im nebudete mať čo kradnúť“.
Zákazy, príkazy a regulácie štátu sa dostali už do toľkých oblastí života, že prakticky každý človek je v podstate agorista. A čo by na to povedal zakladateľ agorizmu Sam Konkin III.?:
„Takmer každú oblasť ľudskej činnosti zakazuje, obmedzuje alebo riadi štátna legislatíva. Tieto zákony sú tak rozšírené, že „Libertariánska“ strana, ktorá by zabránila prijímaniu nových zákonov a ihneď zrušila desať alebo dvadsať predpisov, by nijako výrazne nezrušila štát (bez ohľadu na mechanizmus samotný) ani za tisícročie.“
„Každoročné vyhlasovanie štátu, že daň z príjmu závisí na „dobrovoľnom súhlase“ je ironickou pravdou. Keby daňovníci úplne odstrihli dodávku krvi, upírsky štát bezmocne zhynie, nezaplatená polícia a armáda by takmer okamžite dezertovali, odhaliac tak monštrum. Ak by každý vymenil „zákonné platidlo“ za zlato a tovary podľa zmluvy, ani zdaňovanie by neudržalo štát.“ (New Libertarian Manifesto)
Štúdia „Shadow Economies All Over the World: New Estimates for 162 Countries from 1999 to 2007“ sa pokúsila odhadnúť veľkosť šedej ekonomiky v 162 krajinách sveta za uvedené obdobie. Podľa nej priemerná veľkosť predstavovala v tomto období 34,5 % oficiálneho HDP. Čo je však podstatnejšie, to je trend postupného zvyšovania podielu. Kým v roku 1999 to bolo 33,7 % v roku 2007 35,5 % HDP. Význam tzv. šedej ekonomiky vzrástol vo východnej Európe a stredoázijských krajinách v tomto období z 35,8 % na 38,1 %. Najmenším podielom v roku 2006 sa môže pochváliť Česko (19,3 %), nasleduje Slovensko (20,5 %) a Maďarsko (25,3 %). Najmenší ostych voči establišmentským zákonom majú ľudia v postsovietskych krajinách – Gruzínsko 66 %, Ukrajina 53 %, Rusko 46 %.
Ak sa pozrieme na celkovú tabuľku, ktorú možno do istej miery chápať ako mieru loajálnosti ľudí voči štátu, SR sa veru nemá čím chváliť. 31. priečka a 20 % podiel znamená posledné miesto z európskych postkomunistických krajín. Tendenciu najmenej klamať svojich štátnych výpalníkov majú ľudia vo Švajčiarsku a USA (9 %), Rakúsku (10 %), Luxembursku (10 %) a Japonsku (12 %). Dôležitejšie ako čísla za jednotlivé krajiny, ktorých odchýlku a vypovedaciu hodnotu možno spochybniť, je celkový trend. Za obdobie rokov 1999 až 2006 sa totiž v drvivej väčšine krajín význam šedej ekonomiky zvýšil, bez ohľadu na to, či ide o krajiny s vysokou životnou úrovňou a „prijateľným“ štátnym zaťažením, alebo rozvojové africké krajiny, kde štát často predstavujú rôzne vojenské guerily. Pritom treba brať na vedomie ešte fakt, že v súčasnom období tento podiel ešte rastie vďaka zďaleka nekončiacej kríze spôsobenej štátnymi „fiat“ menami.
Čo je to vlastne šedá ekonomika? Podľa tejto štúdie v podstate každá aktivita, ktorá obchádza vládne zákony. „Zahŕňa všetku trhovú výrobu a poskytovanie tovarov a služieb podľa zákona, ktorá je vedome ukrývaná pred úradmi z dôvodu vyhýbania sa plateniu dane z príjmu, DPH alebo iných daní, sociálnych odvodov, či plneniu určitých zákonných štandardov na trhu práce, ako napríklad minimálna mzda, maximálny počet odpracovaných hodín, bezpečnostné normy..., či vyhýbania sa určitým administratívnym úkonom ako napríklad vypĺňanie štatistických dotazníkov, či iných formulárov.“ Autori pri odhadoch nezahŕňali typické „undergroundové“ aktivity ako napríklad obchod s drogami, ani tzv. (štátom nazývaná) ekonomickú kriminalitu v podobe obchádzania platenia alebo krátenia daní. Na vyjadrenia významu šedej ekonomiky štúdia používa indikátory peňažnej zásoby M1 a M0 (s predpokladom, že ľudia zapojení do týchto aktivít používajú najmä hotovostné transakcie a nezanechávajú stopy v bankách. Ďalšími indikátormi na trhu práce sú podiel ekonomicky aktívnej populácie a miera jej rastu. Aktivity šedej ekonomiky sa majú odrážať v stave oficiálnej ekonomiky, tu autori narábajú s HDP/obyv. a jeho ročným prírastkom.
Toľko suché čísla, teraz trochu kritiky. Šedá ekonomika je len umelé označenie, ktoré používajú štátni úradníci. Je pre ľudí šedá ekonomika nebezpečná, život alebo majetok ohrozujúca? Spravidla nie, práve naopak. Stále ide o dobrovoľnú spoluprácu a výmenu tovaru a služieb, pri ktorej obe strany získavajú. Kto z toho nič nemá, je štát, pretože jeho poddaní mu z týchto aktivít neodvádzajú patričné výpalné. Znižovanie daní a ďalších obmedzení je nepochybne dobrá vec, ale pokiaľ tu budú (čo i len 1 %), stále je tu zbraň mieriaca na hlavu človeka a budú existovať spôsoby ako obchádzať takéto zákony.
Ako pri každej snahe ekonómov kvantifikovať správanie, rozhodovanie sa a konanie ľudí, aj tu autori narážajú len na oficiálne ničnehovoriace štatistiky založené na imaginárnom HDP, nezamestnanosti, podiele ekonomicky aktívnych, ... Odhliadnuc od faktu, že samotný pokus spočítať objem takýchto aktivít je utópiou, pretože majiteľ firmy zamestnávajúcej ľudí „na čierno“ to iste nepôjde zahlásiť na najbližší úrad, prípadne podnikateľ po uvedení nižšej dane pri daňovom priznaní to nezavesí na nos svojmu daňovákovi alebo inému úradu „pre evidenciu neodvedených daní“. Zrátať objemy nezdanených peňazí, bartrových transakcií, zlatých tehličiek, „ilegálne“ pracujúcich, fajčiacich trávu, živiacich sa prostitúciou, či falšovaním dokladov, jednoducho nie je možné. Nehovoriac o tvrdších undergroundových aktivitách.
Podľa autorov faktormi podporujúcimi šedú ekonomiku je zvyšovanie daní (priamych aj nepriamych), regulácie na trhu práce, kvalita verejne poskytovaných služieb a stav oficiálnej ekonomiky. Záverečné odporúčanie je teda v súlade s historicky osvedčeným postupom vlád: „nezdierajte svojich poddaných otrokov do krajnosti, lebo im nebudete mať čo kradnúť“.
Zákazy, príkazy a regulácie štátu sa dostali už do toľkých oblastí života, že prakticky každý človek je v podstate agorista. A čo by na to povedal zakladateľ agorizmu Sam Konkin III.?:
„Takmer každú oblasť ľudskej činnosti zakazuje, obmedzuje alebo riadi štátna legislatíva. Tieto zákony sú tak rozšírené, že „Libertariánska“ strana, ktorá by zabránila prijímaniu nových zákonov a ihneď zrušila desať alebo dvadsať predpisov, by nijako výrazne nezrušila štát (bez ohľadu na mechanizmus samotný) ani za tisícročie.“
„Každoročné vyhlasovanie štátu, že daň z príjmu závisí na „dobrovoľnom súhlase“ je ironickou pravdou. Keby daňovníci úplne odstrihli dodávku krvi, upírsky štát bezmocne zhynie, nezaplatená polícia a armáda by takmer okamžite dezertovali, odhaliac tak monštrum. Ak by každý vymenil „zákonné platidlo“ za zlato a tovary podľa zmluvy, ani zdaňovanie by neudržalo štát.“ (New Libertarian Manifesto)
Článek původně vyšel na webu Súkromné vlastníctvo.