Ludwig von Mises Institut

Mises.cz

Vlastníctvo, skvelé riešenie problémov (2/2)

Systém úplného súkromného vlastníctva v slobodnej spoločnosti by zabezpečil mierové prostredie, v ktorom by spravodlivosť bola najvyšším princípom a nie výnimkou (ako je tomu dnes).

Prvú časť článku si môžete prečítať tu.

[Tento článok je upraveným výňatkom 6. kapitoly z knihy Trh za slobodu (Market for Liberty)]

Jeden z najďalekosiahlejších rozdielov v spoločnosti slobodného trhu by pramenil zo skutočnosti, že čokoľvek by malo potenciál byť vlastnené, by bolo majetkom. V súčasnej spoločnosti existuje obrovské množstvo potencionálneho majetku, ktoré v skutočnosti nepatrí nikomu. Takýto nikým nevlastnený majetok spadá do dvoch kategórií: (1) veci, ktoré sú nevlastnené, pretože právny systém nerozoznáva možnosť ich vlastnenia, a (2) „verejné vlastníctvo“.

Dnešný právny systém, keďže sa vyvinul v časoch pred modernou vedou, rozoznáva, že človek môže vlastniť časť zeme hraničiacej s oceánom, ale nerozoznáva, že takisto môže vlastniť kus zeme pod oceánom. A napriek tomu, ako dokázali spoločnosti ťažiace ropu na otvorenom mori, neexistuje dôvod, prečo by nemohol byť vlastnený a využívaný kus zeme len preto, že je pokrytý vodou. Podobným spôsobom môžu byť dná jazier a v skutočnosti aj samotné jazero vlastnené jedným alebo viacerými jednotlivcami. Rieky sú tiež potencionálnym majetkom, tak ako aj vzdušný priestor nad a okolo vášho domu a vyššie, aj letecké „koridory“, ktoré letecké spoločnosti využívajú na svoje pravidelné lety.

Samozrejme by museli byť ustanovené nové pravidlá spravovania práv, povedzme majiteľa úseku rieky vo vzťahu k vlastníkom úsekov tej istej rieky po prúde a dolu prúdom. Problémom nie je to, že by tieto veci nemohli byť prirodzene predmetom vlastníctva, ale že právny systém, uväznený vo svojej vlastnej archaickej rigidnosti, im zabraňuje stať sa majetkom. V slobodnej spoločnosti by si mohol človek, ktorý by dokázal ťažiť z dna časti oceánu, nárokovať a využívať ho bez toho, aby musel čakať, kým zákonodarca príjme zákon povoľujúci jeho vlastnenie. Toto by odstránilo obrovské bariéry pokroku a tvorby bohatstva.

Ďalším druhom nevlastneného potencionálneho majetku je to, čo sa zvyčajne označuje ako „verejný majetok“. Koncept „verejného vlastníctva“ pochádza z doby, keď kráľ alebo miestny feudálny šľachtic vlastnil pôdu a všetci tí, ktorí spadali do jeho jurisdikcie, mali povolené spravovať jej časti ako „léno“. Postupne, ako feudalizmus a monarchia ustupovali demokracii, tento kráľovský majetok začal byť celý považovaný za majetok verejnosti a spravovaný pre verejnosť vládou.

Vlastníctvo nevyhnutne zahŕňa právo využívania alebo nevyužívania, ako vlastník uzná za vhodné, pokiaľ sa nedopúšťa donucovania voči ostatným. Keďže kráľ  bol jednotlivec, mohol v skutočnosti ovládať kráľovské majetky, využívať ich a zbavovať sa ich podľa svojej vôle. Lenže „verejnosť“ nie je jednotlivec – je to iba súhrn všetkých jednotlivcov, ktorí zhodou okolností žijú na určitom území v určitom čase. Ako taká, „verejnosť“ nemá vlastnú myseľ, vôľu ani túžby. Nedokáže robiť rozhodnutia, a teda nedokáže rozhodnúť, akým spôsobom využiť alebo vyradiť z užívania určitý majetok. „Verejný majetok“ je v skutočnosti iba fikcia.

Vláda takisto nemá morálny nárok na vlastníctvo „verejného majetku“. Vláda nič nevyrába. Čokoľvek má, má to ako výsledok vyvlastnenia. Nie je o nič správnejšie nazývať vyvlastnený majetok v držbe vlády jej majetkom, než povedať, že zlodej právom vlastní korisť, ktorú ukradol. Ak ale „verejný majetok“ nepatrí ani verejnosti ani vláde, v skutočnosti nepatrí nikomu a patrí do rovnakej kategórie ako akékoľvek iné nevlastnené vzácne statky. Medzi položkami v tejto klasifikácií sú ulice a diaľnice, školy, knižnice, všetky vládne budovy a milióny akrov vládou vlastnených pozemkov, ktoré tvoria väčšinovú časť mnohých Západných štátov. (1)

V slobodnej spoločnosti by všetok majetok predtým „patriaci“ vláde prešiel do vlastníctva súkromných jednotlivcov a bol by využívaný produktívnym spôsobom. Aký hospodársky boom by to vyvolalo, môžeme vidieť na nasledujúcej ilustrácii: v poslednej dobe sa niekoľké spoločnosti pokúšali vyvinúť nízko-nákladový a výdatný zdroj energie zachytávaním energie horúcej podzemnej vody (rovnakej energie, ktorá spôsobuje gejzíre a termálne pramene). Existuje niekoľko sľubných zdrojov tejto geotermálnej energie, ale väčšina sa nachádza na štátnych pozemkoch a podnikatelia boli zastavení, pretože neexistujú zákony, ktoré by im umožňovali pokračovať v týchto aktivitách na „verejnom pozemku“!

Ako by sa slobodná spoločnosť vyvíjala, eventuálne by dosiahla stav, v ktorom by bol v skutočnosti vlastnený všetok potencionálny majetok. V procese nárokovania si nikým nevlastnený potencionálny majetok a štátny „majetok“ by súčasné chudobné a bezmajetné súčasti našej populácie mali mnoho príležitostí na „privlastnenie si“ vidieckych oblastí a mestských stavieb, predtým „vlastnených“ rôznymi vetvami vlády. Po prvý krát by tak získali majetkové záujmy o nejaký majetok a naučilo by ich to, tak ako nedokáže nič iné, vážiť si výsledky svojej práce a práce ostatných – čo znamená rešpektovať samých seba a ostatných ľudí.

Absolútne vlastníctvo by automaticky vyriešilo mnohé problémy, ktoré trápia našu súčasnú spoločnosť. Napríklad nemobilné súčasti našej populácie, ktoré si nezaobstarali žiadny majetok a neboli ochotné pracovať dosť na to, aby si zarobili dostatok peňazí na prenajatie obývacích priestorov, by boli doslova vytlačené do geografických okrajov spoločnosti. Človek nemôže spať na lavičke v parku, ak súkromný majiteľ  parku nepovoľuje na svojom pozemku bezdomovcov; človek nemôže v zadných uličkách hľadať odpadky, keďže by nepovolene vstúpil na ulicu patriacu korporácii; človek nemôže dokonca ani prehľadávať pláže, ak sú všetky pláže súkromným majetkom. Bez existencie verejného majetku a verejnej podpory by sa takéto neželané indivíduá buď rýchlo „prispôsobili, alebo tiahli preč“.

Absolútne vlastníctvo by takisto rovnakým spôsobom znížilo úroveň kriminality. Súkromná korporácia vlastniaca ulice by vynakladala úsilie, aby mimo týchto ulíc udržala  opilcov, výtržníkov a všetky ostatné podobné nežiaduce hrozby, na čo by si najala súkromnú strážnu službu, ak by to bolo potrebné. Mohla by dokonca zaviesť reklamu: „Ulice korporácie 'Prechodná ulica' sú garantovane bezpečné v ktorúkoľvek hodinu vo dne alebo v noci. Po našich uliciach môžu chodiť ženy samé so 100% sebavedomím.“ Zločinec, ktorý by mal zakázané používať akúkoľvek ulicu v meste, pretože všetky korporácie prevádzkujúce ulice by poznali jeho zlú reputáciu, by mal problém čo i len dostať sa na nejaké miesto, kde by mohol spáchať zločin.

Na druhej strane, súkromné spoločnosti spravujúce ulice by nemali žiadny záujem na regulovaní oblečenia, „morálky“, návykov alebo životného štýlu ľudí, ktorí využívajú ich ulice. Nechceli by napríklad odlákať svojich zákazníkov tým, že by zatýkali alebo obťažovali hipisákov, ženy v priehľadných blúzkach alebo v plavkách hore bez alebo akékoľvek iné nenásilné odchýlky od hodnotových štandardov väčšiny. Požadovali by jedine aby každý zákazník platil svoj švrťcent denne, zdržal sa iniciácie násilia, zdržiavania premávky a odpudzovania zákazníkov. Okrem týchto prípadov by ich jeho životný štýl a morálne hodnoty nezaujímali; jednali by s ním zdvorilo a snažili by sa ho opäť prilákať.

Ďalším aspektom úplného vlastníctva je, že by sa imigračné zákony stali nepotrebnými a stratili by význam. Ak by bol všetok potencionálny majetok v skutočnosti v súkromnom vlastníctve, akýkoľvek „imigrant“ by musel mať dostatok peňazí na to, aby uživil sám seba, alebo zručnosti, ktoré by mohol ponúknuť na trhu, a mohol ísť priamo do práce, alebo niekoho, kto by mu pomohol, kým by nezačal. Nemohol by len tak vstúpiť do voľnej oblasti a túlať sa – išlo by o nepovolený vstup. Tí, ktorí by boli zruční a ambiciózni, by prišli; tí leniví by sa neopovážili. Toto je oveľa efektívnejšie než súčasný systém „národných kvót“.

Problém so znečistením by bol tiež na najlepšej ceste k vyriešeniu. Ak vlastním vzdušný priestor v okolí môjho domu, očividne nemáte právo vypúšťať do tohto vzdušného priestoru znečistenie o nič viac, než máte právo hodiť odpad na moju záhradu. Podobne nemáte právo vypúšťať odpad do mojej rieky, pokiaľ nemáme zmluvu, ktorá určuje, že si odo mňa môžete prenajať využívanie mojej rieky na takéto účely (a tento kontrakt by musel zahŕňať súhlas všetkých tých jednotlivcov, ktorí vlastnia úseky rieky dolu po prúde). Keďže znečistenie je už dnes problémom v mnohých oblastiach, každý, kto by kupoval pozemok by musel súhlasiť, samotným súhlasom o kúpe, že pristupuje na priemernú úroveň znečistenia v čase predaja, ale od tohto momentu by ho už nemohol nikto znečisťovať.

Spočiatku by to znamenalo, že už existujúce spoločnosti by nemohli zvyšovať úroveň znečisťovania a ani nové spoločnosti by nemohli začať znečisťovať. Ako by sa však metódy a zariadenia na kontrolu znečistenia stávali bežnejšími a relatívne nenákladnými, už existujúce spoločnosti by sa snažili znižovať a dokonca úplne odstrániť svoje znečisťovanie, aby neprišli o svojich zamestnancov, ktorí by mohli prejsť do odvetví operujúcich v oblastiach bez znečistenia. Problémy so znečistením by nemohli ďalej existovať v konkurenčnom, laissez-faire prostredí slobodného trhu – prostredí, ktoré štáty ničia.

Absolútne súkromné vlastníctvo, v rozpore so súčasnou populárnou predstavou, je jediný možný spôsob ochrany prírodných zdrojov. Ochrana prírodných zdrojov je téma rozsiahle zahmlievaná mylnými predstavami a nejasným myslením. Existuje napríklad tvrdenie, že trh plytvá vzácnymi zdrojmi, čím okráda budúce generácie o možnosť ich využívať. Podľa akého kritéria však kritici určujú, aké využitie zdrojov je prípustné a ktoré je len plytvaním? Ak je nesprávne spotrebovávať zdroje na výrobu určitých vecí, ktoré majú pre spotrebiteľov určitú hodnotu, ako môže byť správne využívať ich na výrobu čohokoľvek? A ak musíme zachovať prírodné zdroje pre budúce generácie, ako môžu byť vôbec niekedy využité, keď po každej ďalšej budúcej generácii stále príde teoreticky nekonečné množstvo budúcich generácií, pre ktoré ich musia zachovať?

Jedinou odpoveďou na problém vzácnych zdrojov je ponechať to na slobodných ľudí, ktorí si ich budú vymieňať na slobodnom trhu. Toto zabezpečí, že zdroje sú využívané spôsobom, ktorý produkuje najvyššiu možnú hodnotu, a že sú využívané intenzitou, ktorú si spotrebitelia želajú. Okrem toho, technológia stimulovaná slobodným trhom neustále využíva prírodné zdroje na objavovanie nových prírodných zdrojov.

Neznamená to len objavovanie nových ložísk už predtým vzácnych zdrojov, tak ako pri mnohých nových ropných ložiskách. Zahŕňa to aj objavenie spôsobov využívania dovtedy bezcenných zdrojov, ktoré často nahrádzajú vzácnejšie zdroje v nejakej oblasti využitia, a teda ich zachováva. Príkladom je mnoho nových spôsobov využitia skla a plastov, z ktorých niektoré dokážu nahradiť oceľ a iné kovy odvodené zo vzácnych zdrojov.

Existuje zvláštna mylná predstava, že aby sme zabránili úplnému vyplytvaniu prírodných zdrojov, je nevyhnutné zobrať ich z pod kontroly „chamtivých kapitalistov“ a dať ich do rúk „pre verejnosť zapáleným vládnym predstaviteľov“. Absolútnu falošnosť tejto predstavy je možné vidieť, keď človek zoberie do úvahy podstatu moci vládnych predstaviteľov.

Do takej miery, do akej má vládny predstaviteľ kontrolu nad prírodným zdrojom (alebo čímkoľvek iným), sa stáva jeho kvázi-vlastníkom. Toto kvázi-vlastníctvo však končí s koncom jeho funkčného obdobia. Ak chce z neho zožať nejakú výhodu, musí žať kým svieti jeho politické slnko. Vládni predstavitelia budú mať preto tendenciu rýchlo vyťažiť všetky výhody zo všetkého, čo ovládajú, vyčerpajúc to tak rýchlo, ako je to len možné (alebo do takej miery, ktorá im ešte prejde).

Súkromní vlastníci, keďže môžu mať v držbe svoj majetok, ako dlho chcú, alebo ho kedykoľvek predať za trhovú cenu, sú väčšinou veľmi starostliví v zachovaní jeho súčasnej a budúcej hodnoty. Najlepšou možnou osobou na ochranu vzácneho zdroja je očividne vlastník tohto zdroja, ktorý má sebecký záujem na ochrane svojej investície. Najhorším ochrancom vzácneho zdroja je vládny predstaviteľ – nemá žiadny záujem na ich ochrane, ale veľmi pravdepodobne bude mať obrovský záujem na ich vyčerpaní.

Medzi zdrojmi, ktoré by boli najlepšie ochránené v systéme úplného vlastníctva, je divoká zver a scénické rekreačné oblasti. Dopyt zákazníkov po parkoch, kempoch, útulkami pre divú zver, loveckých revíroch, prírodných scenériách atď. je zrejmý zo štúdie rekreačných návykov. V spoločnosti slobodného trhu by na tieto účely bolo vyčlenených presne toľko pozemkov, koľko by zaručoval dopyt spotrebiteľov.

Systém úplného súkromného vlastníctva by bol založený na morálnej požiadavke života človeka ako racionálnej bytosti (2), keďže život človeka je nehumánny, ak nie je rozoznané a rešpektované právo na súkromné vlastníctvo (počínajúc vlastníctvom seba samého). (Faktom v skutočnosti je, že samotný život by nebol možný, ak by neexistovalo právo na súkromné vlastníctvo.) Systém úplného súkromného vlastníctva v slobodnej spoločnosti – teda v spoločnosti, v ktorej je právo na súkromné vlastníctvo všeobecne prijímané a rešpektované – by zabezpečil mierové prostredie, v ktorom by spravodlivosť bola najvyšším princípom, nie výnimkou (ako je tomu dnes).

Spravodlivé prostredie je založené na morálnom princípe „hodnoty za hodnotu“ – teda žiadny človek nemôže oprávnene očakávať, že dostane od ostatných hodnotu bez toho, aby dal hodnotu na výmenu (a toto zahŕňa duchovné hodnoty ako láska a obdiv, tak ako hospodárske hodnoty). Niektorí ľudia sú šokovaní či dokonca na smrť vystrašení z myšlienky, že by museli urobiť istý druh platby za každú hodnotu, ktorú obdržia. Zdá sa, že napríklad uprednostňujú platiť za využívanie ciest prostredníctvom daní (hoci táto metóda je dokázateľne nákladnejšia), len aby mohli samým sebe predstierať, že v skutočnosti dostávajú túto službu zadarmo.

Podľa výskumov sa pri takýchto ľuďoch často ukazuje, že trpia nedostatkom sebaúcty – postrádajú zmysel pre osobnú zodpovednosť a sebaohodnotenie, pociťujú podvedomé pochybnosti, ktoré si nechcú priznať, o ich schopnosti prežiť vo svete, kde im nebude poskytnuté to, čo si nezaobstarali. Ale ich psychologické problémy nezmenia podstatu skutočnosti. Faktom stále je, že jediný morálny spôsob, akým môžu ľudia medzi sebou vychádzať, je výmena hodnoty za hodnotu, a že človek, ktorý sa snaží získať niečo, na čo si nezarobil, je parazit. Človek so sebaúctou si toto uvedomuje a ctí si svoju schopnosť platiť za hodnoty, ktoré dostáva.

Zo skúmania oblastí v tejto a predošlej kapitole je jasné, že bezštátna spoločnosť slobodného trhu by zo svojej podstaty ctila zodpovednosť, čestnosť a produktivitu jednotlivcov, ktorí v nej žijú. Spôsobilo by to podstatné zlepšenie morálneho tónu kultúry ako takej a prudký pokles úrovne kriminality. Napriek tomu, keďže ľudské bytosti sú tvory so slobodnou voľou, majú teda slobodu konať nerozumne, ak si to zvolia, nemôže existovať nič také, ako Utópia. Spoločnosť slobodného trhu by stále musela mať nástroje na rozhodovanie sporov, ochranu a obranu života a majetku a nápravu nespravodlivosti. Inštitúcie poskytujúce tieto služby by bez prítomnosti vlády vznikli prirodzene, ako výsledok trhu.

 

Poznámky:

(1) Všetky pozemky v štáte Nevada boli v júni 1968 z 88,4% „vlastnené" Federálnou vládou (USA), podľa Statistical Abstract of the United States z roku 1969.

(2) To, že človek je rozumná bytosť jednoducho znamená, že je schopný racionálne myslieť a konať; neznamená to, že bude automaticky myslieť a konať racionálne, pretože by si túto možnosť musel najprv zvoliť. Keďže človek vedome ovláda svoju vôľu, má slobodu (1) nezvoliť si a (2) zvoliť si nemyslieť, tak ako má slobodu zvoliť si myslieť. Aby človek prežil, musí myslieť; túto voľbu musí urobiť každý jednotlivec, samostatne a nezávisle – len on sám. Len jednotlivec môže voliť medzi myslením a nemyslením; spoločnosť nemá mozog, ktorým by mohla myslieť.

 


Pôvodný článok nájdete tu.

Morris a Linda Tannenhill boli dvaja libertariánski aktivisti a myslitelia, ktorí na začiatku 70-tych rokov 20. storočia urobili prekvapujúco hlboký pokrok v teórii bezštátnej spoločnosti. Ich manifest slobodného trhu, Trh za slobodu, bol napísaný hneď po období intenzívnych štúdií diel oboch Ayn Rand a Murraya Rothbarda; má tempo, energiu a ostrosť, ktoré by ste očakávali od večerných diskusií od ktoréhokoľvek z týchto gigantov.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed