Mises.cz

Mises.cz

Čo je to Rakúska škola?

Scholastická tradícia

Príbeh rakúskej školy začína v pätnástom storočí, kedy sa stúpenci svätého Tomáša Akvinského, ktorý tvoril a vyučoval na univerzite v Salamanke (Španielsko), snažili vysvetliť plný rozsah ľudského konania a spoločenskej organizácie.

Títo neskorí scholastici odpozorovali existenciu ekonomických zákonov, neúprosnej sily príčiny a následku, ktoré pôsobia tak ako iné prírodné zákony. V priebehu niekoľkých generácií objavili a vysvetlili zákony ponuky a dopytu, príčiny inflácie, prevádzku devízových búrz a subjektívny charakter ekonomickej hodnoty – toto boli dôvody prečo ich Joseph Schumpeter oslavoval ako prvých skutočných ekonómov.

Neskorí scholastici boli zástancami vlastníckych práv a slobody zmlúv a obchodu. Oslavovali prínos podnikania pre spoločnosť, zatiaľ čo urputne oponovali daniam, cenovým kontrolám a regulácii ktoré sťažovali podnikanie. Ako morálny teológovia, vyzývali vlády aby dodržiavali etické pravidlá namierené proti krádeži a vražde. Dodržiavali pravidlo Ludwiga von Misesa: prvým poslaním ekonóma je povedať vláde čo nemôže robiť.


Francúzsky pokrok

Prvá ekonomická práca “Essay on the Nature of Commerce” (Esej o povahe obchodu) bola napísaná v roku 1730 Richardom Cantillonom, človekom školeným v scholastickej tradícii. Narodil sa v Írsku, emigroval do Francúzska. Vnímal ekonómiu ako samostatnú oblasť, vysvetlil proces tvorby cien s využitím “myšlienkových experimentov”. Pochopil že trh je podnikateľský proces, a držal sa rakúskej teórie o vytváraní nových peňazí: že peniaze vstupujú do ekonomiky krok za krokom a počas tej cesty spôsobujú narušunie cien.

Cantillon bol nasledovaný Anne Robert Jacques Turgotom, pro-trhovým francúzskym aristokratom a ministrom financií počas Ancien Régime (starého režimu). Napísal iba niekoľko ekonomických spisov, no o to závažnejších. Jeho kniha “Value and Money” (Hodnota a peniaze) upresňuje pôvod peňazí a povahu ekonomického rozhodovania, ktoré odzrkadľuje subjektívny rebríček individuálnych preferencií. Turgot vyriešil slávny diamant-voda paradox ktorý miatol klasických ekonómov, upresnil zákon klesajúcich výnosov a kritizoval zákony o úžere (sporný bod s neskorými scholastikmi). Uprednostňoval klasický liberálny prístup k hospodárskej politike, odporúčal zrušenie všetkých osobitných výhod pre priemysel ktorý je napojený na štát.

Turgot bol intelektuálny otec dlhej série francúzskych ekonómov osemnásteho a devätnásteho storočia, z ktorých najvýznamnejšími boli Jean Baptiste Say a Claude-Frederic Bastiat. Say bol prvý ekonóm ktorý sa hlboko zamýšľal nad ekonomickými metódami. Uvedomil si, že ekonomika nie je o zbere dát, ale skôr o slovnom objasňovaní univerzálnych faktov a ich logických dôsledkoch (ako napríklad že túžby, potreby, sú neobmedzené, no prostriedky sú obmedzené).

Say objavil teóriu produktivity oceňovania zdrojov, úlohu kapitálu v deľbe práce, a Sayov zákon: trvalá “nadprodukcia” alebo “nedostatočná spotreba” nemôže nikdy existovať vo voľnom trhu kde sa ceny prispôsobujú. Tak ako Bastiat, bol obranca laissez-faire a priemyselnej revolúcie. Ako novinár a zástanca voľného trhu, Bastiat argumentoval že nemateriálne služby podliehajú rovnakým ekonomickým zákonom ako hmotné statky. Bastiat artikuloval “klam rozbitého okna” v jednej zo svojich ekonomických alegórií, ktorá bola neskôr popularizovaná Henrym Hazlittom.

Aj napriek teoretickej prepracovanosti tejto pred-Rakúskej tradície, Britská škola z konca osemnásteho a začiatku devätnásteho storočia vyhrávala, väčšinou z politických dôvodov. Táto britská tradícia, zakladajúca sa na teóriách objektívnych nákladov a produktivity práce, nakoniec viedla k vzostupu marxistickej doktríny kapitalistického vykorisťovania.


Nástup Rakúskej školy

Dominantná britská tradícia bola po mnohých rokoch prvý krát vážne konfrontovaná keď Carl Menger uverejnenil jeho Principles of Economics (Princípy ekonomiky) v roku 1871. Menger, zakladateľ Rakúskej školy, vzkriesil scholasticko-francúzsky prístup k ekonómii, a postavil ho na pevnejšie základy.

Spolu s Leonom Walrasom a Stanleym Jevonsom, Menger vysvetlil subjektívny základ ekonomickej hodnoty, a prvýkrát úplne vysvetlil teóriu marginálneho úžitku (čím väčší je počet jednotiek tovaru ktoré niekto vlastní, tým menšia je hodnota danej jednotky). Menger okrem toho poukázal na vznik peňazí v rámci voľného trhu, kde je najviac obchodovateľná komodita (peniaze) požadovaná nie na spotrebu, ale kvôli výmene za iné tovary.

Mengerova kniha bola pilierom “marginalistickej revolúcie” v histórii ekonomickej vedy. Keď Mises povedal, že z neho “spravila ekonóma”, neodvolával sa len na Mengerovu teóriu peňazí a cien, ale aj na jeho prístup k disciplíne samotnej. Rovnako ako jeho predchodcovia v tejto tradícii, Menger bol klasický liberál a metodický individualista, ktorý vnímal ekonómiu ako vedu skúmajúcu individuálnu voľbu. Jeho kniha Investigations (Vyšetrovania), ktorá vyšla dvanásť rokov neskôr, konfrontovala Nemeckú historickú školu, ktorá odmietala teóriu a videla ekonómiu ako proces hromadenia dát v službách štátu.

Ako profesor ekonómie na Viedenskej univerzite, a potom ako vychovávateľ mladého korunného princa Rudolfa Habsburga, Menger obnovil ekonómiu ako vedu o ľudskej činnosti založenej na deduktívne logike, a pripravil pôdu pre neskorších teoretikov ktorí bojovali proti vplyvu socialistického myslenia. Vskutku, jeho študent Friederich von Wieser silne ovplyvnil neskoršie spisy Friedricha von Hayeka. Mengerove práce sú stále vynikajúcim úvodom do ekonomického myslenia. Od tejto doby videl v určitej rovine každý nasledovateľ Rakúskej školy sám seba ako Mengerovho študenta.

Mengerov obdivovateľ a nasledovník na univerzite v Innsbrucku, Eugen von Boehm-Bawerk, prebral a preformuloval Mengerov výklad, a aplikoval ho na celý rad nových problémov týkajúcich sa hodnoty, ceny, kapitálu a úrokov. Jeho History and Critique of Interest Theories (História a kritika teórií úrokov) sa objavila v roku 1884, vysporiadala sa s omylmi v dejinách myslenia a bránila myšlienku že úroková sadzba nie je umelý konštrukt, ale naopak, neoddeliteľná súčasť trhu. Úrok odráža univerzálny fakt “časovej preferencie,” teda tendenciu ľudí dávať prednosť uspokojeniu potrieb radšej skôr ako neskôr (teória ktorú neskôr rozšíril a obhajoval Frank Fetter).

Positive Theory of Capital (Pozitívna teória kapitálu) Boehm-Bawerka preukázala že základná miera zisku je výška úrokovej sadzby. Kapitalisti šetria peniaze, vyplácajú robotníkov, a čakajú kým sa konečný výrobok predá aby dosiahli zisk. Okrem toho poukázal na to, že kapitál nie je homogénny, ale zložitý a rozmanitý. Kapitál ma taktiež časový rozmer. Rastúca ekonomika nie je len dôsledkom zvýšenej kapitálovej investície ale aj dlhších výrobných procesov.

Boehm-Bawerk sa zapojil do dlhodobej bitky s Marxistami ohľadne teórie kapitálu a vyvrátil socialistickú doktrínu kapitálu a mzdy oveľa skôr než sa komunisti ujali moci v Rusku. Boehm-Bawerk viedol aj seminár ktorý sa neskôr stal vzorom pre seminár Misesa vo Viedni.

Boehm-Bawerk vnímal intervencionizmus ako útok na trh ktorý nemôže prežiť v dlhodobom horizonte. Slúžil trikrát ako minister financií v posledných rokoch habsburskej monarchie. Bojoval za vyrovnané rozpočty, rozumné peniaze a zlatý štandard, voľný obchod, zrušenie vývozných dotácií a ostatných monopolných výsad.

Bol to práve jeho výskum a publikácie ktoré upevnili postavenie Rakúskej školy ako jednotného pohľadu na ekonomické problémy, a pripravil pôdu pre ďalšie šírenie teórií školy v anglicky hovoriaciach krajinách. Ale jedna oblasť ktorú Boehm-Bawerk nemal vypracovanú, na základe analýz Mengera, boli peniaze. Inštitucionálna križovatka “mikro” a “makro” prístupu. Mladý Mises, ekonomický poradca Rakúskej hospodárskej komory, to vzal ako výzvu.


Misesov prínos


Výsledkom výskumu Misesa bola “The Theory of Money and Credit” (Teória peňazí a úverov), publikovaná v roku 1912. Mises opísal ako teória hraničnej užitočnosti platí pre peniaze a predostrel svoj “teorém regresie” o tom, že peniaze vznikli v rámci trhu a že aj vždy musia. Mises predstavil na základe Britskej menovej školy (British Currency School), teórie úrokových sadzieb Knuta Wicksella a teórie o štruktúre výroby Boehm-Bawerka, hlavné zásady rakúskej teórie hospodárskeho cyklu. Mises bol o rok neskôr prijatý na fakultu Univerzity vo Viedni a Boehm-Bawerkov seminár strávil celé dva semestre diskusiou o Misesovej knihe.

Misesova kariéra bola prerušená na dobu štyroch rokov počas prvej svetovej vojny kedy strávil tri roky ako delostrelecký dôstojník a jeden ako štábny dôstojník v ekonomickom spravodajstve. Na konci vojnyv roku 1919 publikoval Nation, State, and Economy (Národ, štát a hospodárstvo) v mene ekonomických a kultúrnych slobôd menšín vo vtedy zdecimovanej ríši, a poukázal na teóriu ekonómie vojny. Misesova monetárna teória medzitým získala pozornosť v USA, v súvislosti s prácou Benjamina M. Andersona juniora, ekonóma Chase National Bank. (Misesova kniha bola kritizovaná aj Johnom Maynardom Keynesom, ktorý sa neskôr priznal že nevedel čítať nemecky.)

Marxista Otto Bauer bol v politickom chaose po vojne hlavným teoretikom vtedajšej socialistickej rakúskej vlády. Poznajúc Bauera z Boehm-Bawerkovho seminára, Mises mu vysvetľoval ekonómiu noc čo noc a nakoniec ho presvedčil aby opustil bolševický štýl politiky. Rakúsky socialisti toto Misesovi nikdy neodpoustili a viedli proti nemu vojnu v akademickej politike a úspešne mu zabránili získať pozíciu plateného profesora na univerzite.

Mises sa nedal odradiť a obrátil svoju kritiku priamo na problém samotného socializmu, písaním eseje v roku 1921, ktorá sa zmenila na knihu Socialism (Socializmus) v priebehu najbližších dvoch rokov. Socializmus nepovoľuje žiadny súkromné vlastníctvo alebo výmenu kapitálových statkov, a teda žiadny spôsob ako nájsť najviac cenené použitie zdrojov. Mises predpovedal že socializmus by mal za následok úplný chaos a koniec civilizácie.

Mises vyzval socialistov aby vysvetlii, z ekonomického hľadiska, ako presne bude ich systém fungovať, čo je úloha ktorej sa dovtedy socialisti vyhýbali. Diskusia medzi Rakúšanmi a socialistami pokračovala nasledujúce desaťročia a až do kolapsu svetového socializmu v roku 1989 si akademici mysleli že debata bola vyriešená v prospech socialistov.

Misesove argumenty medzitým prilákali v prospech voľného trhu skupinu socialistov, vrátane Hayeka, Wilhelma Roepkeho a Lionela Robbinsa. Mises začal usporadúvať súkromný seminár v jeho kanceláriách u Obchodnej komory, ktorého sa zúčastnili Fritz Machlup, Oskar Morgenstern, Gottfried von Haberler, Alfred Schutz, Richard von Strigl, Eric Voegelin, Paul Rosenstein-Rodan, a mnoho ďalších intelektuálov z celej Európy.

Mises bojoval na ďalších dvoch akademických frontoch počas 20-tych a 30-tych rokov 20. storočia. Postaral sa o rozhodujúci úder proti Nemeckej historickej škole s radom esejí ktoré bránili deduktívnu metódu v ekonómii, ktorú Mises neskôr volal praxeológia (praxeology) alebo logika konania. Taktiež založil Rakúsky inštitút pre výskum ekonomického cyklu, a jeho vedením poveril jeho študenta F.A. Hayeka.

Počas týchto rokov napísali Hayek a Mises veľa štúdií o hospodárskom cykle, varovali pred nebezpečenstvom úverovej expanzie a predpovedali príchod menovej krízy. Táto práca bola citovaná Výborom Nobelovej ceny v roku 1974 kedy dostal Hayek cenu za ekonómiu. Hayek sa neskôr stal počas práce v Anglicku a Amerike hlavným súperom keynesiánskej ekonómie s knihami o výmenných kurzoch, teórii kapitálu a menovej reforme. Jeho populárna kniha Road to serfdom (Cesta do otroctva) pomohla oživiť klasické liberálne hnutie v Amerike po New Deal a druhej svetovej vojne. Jeho séria Law, Legislation, and Liberty (Zákon, zákonodarstvo a sloboda) sa opierala o neskorší scholastický prístup k právu a použila ho na kritiku rovnostárstva a pojmov ako sociálna spravodlivosť.

Rakúsko bolo počas neskorých 30-tych rokov 20. storočia ohrozené nástupom nacizmu po tom čo bolo postihnuté celosvetovou depresiou. Hayek na Misesove naliehania už v roku 1931 odišiel do Londýna, a v roku 1934 sa Mises samotný presťahoval do Ženevy aby učil a písal na Medzinárodnom inštitúte pre postgraduálne štúdium. Neskôr emigroval do Spojených štátov. Kedže nacisti poznali Misesa ako zaprisahaného nepriateľa národného socializmu, zabavili doklady od jeho bytu a schovávali ich počas vojny. Je iróniou že to boli práve Misesove idey filtrované cez prácu Roepkeho a Ludwiga Erharda ktoré viedli k povojnovým hospodárskym reformám a prestavaniu Nemecka. Rakúsky archivári objavili v roku 1992 Misesove ukradnuté Viedeňské papiere v moskovskom archíve.

Mises napísal jeho majstrovské dielo Nationalokonomie (Národné hospodárstvo) počas pobytu v Ženeve a po príchode do Spojených štátov ho revidoval a rozšíril do knihy Human action (Ľudské konanie) ktorá sa objavila v roku 1949. Jeho študent Murray N. Rothbard to nazval “Misesov najväčší úspech a jeden z najlepších produktov ľudskej mysle v našom storočí. Je to ekonómia ako celok.” Štýl tejto práce bol kĺbom celej histórie Rakúskej školy a zostáva ekonomickou rozpravou ktorá definuje Rakúsku školu. No napriek tomu nebola táto práca dobre prijatá v ekonomických kruhoch ktoré už urobili rozhodujúci obrat smerom k keynesianizmu.

Hoci Mises nikdy nedržal platený akademický post aký by si zaslúžil, nazbieral okolo seba študentov na Univerizte v New Yorku, rovnako ako predtým vo Viedni. Ešte predtým ako Mises emigroval do Spojených štátov bol novinár Henry Hazlitt jeho najvýznamnejším zástancom ktorý recenzoval Misesove knihy v New York Times a Newsweek, a popularizoval jeho myšlienky v takej klasike akou je Economics in One Lesson (Ekonómia v jednej lekcii). Napriek tomu bol Hazlitt prínosom Rakúskej školy svojimi vlastnými príspevkami. Kritizoval General Theory (Všeobecnej teórie) od Keynesa, obhajoval spisy Saya a vrátil ho na ústredné miesto v Rakúskej makroekonomickej teórii. Hazlitt nasledoval Misesov príklad nekompromisného dodržiavania zásad a toho dôsledkom bolo jeho vytlačenie zo štyroch vysokopostavených pozícií v novinárskej profesii.


Rakúska škola a filozofia slobody

Mises pokračoval vo svojom seminári v New Yorku ešte dva roky pred jeho smrťou v roku 1973. Rothbard bol počas týchto rokov jeho študent. Rothbardova kniha Man, Economy, and State (Človek, ekonomika a štát), vydaná v roku 1963, bola vypracovaná na základe Human Action od Misesa, a v niektorých oblastiach ako teória monopolu, užitočnosť, sociálne zabezpečenie a teória štátu – dotiahla a posilnila Misesove názory. Rothbardov prístup k Rakúskej škole nasledoval priamo v línii neskorého scholastického myslenia uplatnením ekonomickej vedy v rámci teórie prirodzeného práva na súkromné vlastníctvo. Výsledkom bola naplno rozvinutá obrana kapitalistického spoločenského usporiadania, poriadku, bez účasti štátu, založená na vlastníctve, slobode združovania sa a uzatvárania zmlúv.

Rothbard nasledoval jeho ekonomickú rozpravu vyšetrovaním hospodárskej krízy 30-tych rokov v diele America’s Great Depression (Americká veľká depresia) v ktorom uplatnil Rakúsku teóriu hospodárskeho cyklu a ukázal že krach na burze a hospodársky pokles je možné pripísať predchádzajúcej úverovej expanzii. Potom položil teoretický rámec pre posudzovanie vplyvov všetkých typov intervencie na trhu v sérii štúdií o vládnej politike. Dôkladne sa venoval aj otázke monetárneho systému a peňazí v What has government done to our money? (Čo spravila vláda s našimi peniazmi?).

Mises videl začiatky oživenia Rakúskej školy ktoré sa datujú od vydania Man, Economy, and State a pokračujú až dodnes vo svojich neskorších rokoch. Bol to práve Rothbard ktorý upevnil postavenie Rakúskej školy a klasickej liberálnej doktríny v Spojených štátoch, a to najmä vďaka Conceived in Liberty (Koncipovaný v slobode), jeho štvorzväzkovej histórickej práci o koloniálnej Amerike a odtrhnutí od Británie. Opätovné spojenie teórie prirodzených práv a Rakúskej školy nastalo v jeho filozofickom diele Ethics of Liberty (Etika slobody), zatiaľ čo písal sériu vedeckých ekonomických článkov ktoré boli zhromaždené v dvojzväzku Logic of Action (Logika konania), publikovanom v Edwardovej Elgarovej sérii Economists of the Century (Ekonómovia storočia).

Tieto vplyvné diela slúžia ako významné spojenie medzi generáciou Misesa a Hayeka a Rakúšanov ktorý teraz pracujú na rozšírení tejto tradície. Pokrok tradície Rakúskej školy sa mohol zastaviť, nebyť Rothbardovej ochoty vzdorovať intelektuálnym trendom svojej doby. Jeho široké a hlboko siahajúce poznatky, veselá povaha, encyklopedické vedomosti a optimistický výhľad inšpirovali mnoho študentov aby obrátili svoju pozornosť k cieľu slobody.

Aj keď sú teraz Rakúšania vo väčšej pozornosti než kedykoľvek predtým, s Rothbardom, rovnako ako s Misesom pred ním, nebolo dobre zaobchádzané v akademickom prostredí. Hoci vo svojich neskorších rokoch držal stoličku na Univerzite v Nevade, Las Vegas, nikdy nemal pozíciu ktorá by mu dovoľovala usmerňovať dizertačné práce. Napriek tomu sa mu podarilo naverbovať veľké, interdisciplinárne a aktívne hnutie pre Rakúsku školu.


Ludwig von Mises Inštitút

Založenie Ludwig von Mises inštitútu v roku 1982, s pomocou Margit von Mises aj Hayeka a Hazlitta, poskytlo celý rad nových príležitostí pre Rothbarda a Rakúsku školu. Rothbard a Mises inštitút posunul Rakúsku školu vpred do post-socialistického veku cez neustály prúd vedeckých konferencií, seminárov, kníh, monografií, buletínov, štúdií a filmov.

Prvé vydanie Review of Austrian Economics (Recenzia rakúskej ekonóme) editované Rothbardom sa objavilo v roku 1987, polročným sa stalo v roku 1991 a štvrťročné vydanie vyšlo v roku 1998 pod názvom Quarterly Journal of Austrian Economics (Štvrťročný žurnál rakúskej ekonómie). Letná škola Mises inštitútu sa koná každoročne od roku 1984. Rothbard počas týchto rokov prezentoval jeho výskum histórie ekonomického myslenia. To vyvrcholilo v jeho dvojzväzku An Austrian Perspective on the History of Economic Thought (Rakúsky pohľad na dejiny ekonomického myslenia), ktorý rozšíril históriu tejto disciplíny tak aby zahŕňala stáročia publikácií.

Rakúska škola sa dostala vďaka štipendiám Mises inštitútu, študijným príručkám, bibliografiám, a konferenciám, na istej úrovni, do takmer každej ekonomickej a katedry spoločenských vied v Amerike a v mnohých iných krajinách. Výročná Austrian Scholars Conference (Rakúska vedecká konferencia) na Univerzite v Auburn priťahuje odborníkov z celého sveta aby diskutovali a uplatňovali rakúsku tradíciu.

Fascinujúca história tohto myslenia, napriek všetkým svojim chybám, je príbehom o tom, ako môže veľká myseľ pokročiť vo vede a oponovať zlu s kreativitou a odvahou. Rakúska škola teraz vstupuje do nového tisícročia ako intelektuálny štandard slobodnej spoločnosti. Že tomu tak je patrí vďaka hrdinským a geniálnym mysliam ktoré tvoria rodinnú históriu školy, a tým ktorí nesú toto dedičstvo vpred s Ludwig von Mises inštitútom.

Psáno pro rakuskaskola.sk, přeloženo a upraveno z mises.org.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed