Kritika Mýtu racionálneho voliča od Bryana Caplana

Mises.cz: 31. října 2012, Libertarianpapers.org (přidal Peter), komentářů: 7

V knihe „Mýtus racionálneho voliča: Prečo demokracie vyberajú zlé politiky“ sa Bryan Caplan pokúša prísť s novým smerovaním teórie verejnej voľby, keď naproti všeobecnému presvedčeniu tvrdí, že voliči robia iracionálne politické rozhodnutia. V celej svojej knihe sa Caplan odvoláva na konkrétne predsudky medzi občanmi, ktoré sú v rozpore s ekonomickým učením, čo podľa neho spochybňuje všeobecne uznávaný predpoklad, že voliči sú racionálni. Podľa Caplana je celé zlyhávanie demokracie výsledkom týchto neekonomických predsudkov a občania nesú veľkú časť viny za problémy amerického politického systému. Caplanova kniha si zaslúži pochvalu ako pútavá analýza, ktorá je dostupná tak akademikom, ako aj sčítanej verejnosti, má však v konečnom dôsledku veľmi ďaleko od ucelenej teórie a nového smerovania, ktoré si želal sformovať (2007, 94-113). Je to dôsledok logických rozporuplností, ktoré sú súčasťou jeho konceptu racionálnej iracionálnosti, jeho skepticizmu voči zlyhávaniu demokracie a jeho očividného aplogetického postoja voči politikom.

1. Caplanova racionálna iracionálnosť

V úvode textu Caplan (2007) jasne uvádza svoj zámer demonštrovať, že voliči robia iracionálne politické rozhodnutia a zaslúžia si podiel viny za zlyhania amerického demokratického systému. Aby poskytol dôkaz pre svoje tvrdenia, využíva Caplan Prieskum Američanov a ekonómov o ekonomike (SAEE), ktorý porovnáva názory verejnosti na ekonomické otázky s názormi akademikov a profesionálnych ekonómov. Na základe neho Caplan tvrdí, že ekonómovia majú lepšie porozumenie ekonomiky než bežní občania. Občania majú podľa neho väčší sklon k skresleným názorom o ekonomike než ekonómovia. Niektoré z neslávne známych príkladov týchto nezrovnalostí sú, že občania pripisujú vyššej úrovni výdavkov na zahraničnú pomoc, vyššej úrovni imigrácie a väčším daňovým úľavám pre podniky významný podiel na ekonomických problémoch USA (2007, 58, 59). Ekonómovia na druhej strane kritizujú tieto premenné oveľa zriedkavejšie, poukazujúc na to, že výdavky na zahraničnú pomoc tvoria len zlomok federálneho rozpočtu, daňové prázdniny v konečnom dôsledku pomáhajú podnikom a z imigrácie benefitujú všetci. Verejnosť podľa Caplana do vysokej miery nedôveruje trhovým procesom a chýba jej komplexné porozumenie ich prínosov pre spoločnosť, kým ekonómovia komplexnejšie rozumejú trhu a využívajú ho ako kladný nástroj pre spoločenský pokrok.

Caplan ďalej rozvíja rozporuplnosti, ktoré objavil v SAEE, a tvrdí, že občania sa držia štyroch rôznych neekonomických predsudkov. Prvý, protitrhový predsudok hovorí, že občania sú skeptickí voči schopnosti podnikov usilujúcich sa o zisk zabezpečiť spoločensky optimálny výstup (30). Druhý predsudok, voči zahraničiu, hovorí, že občania nedôverujú medzinárodnému obchodu napriek konkurenčnej výhode, ktorá sa získava prostredníctvom obchodu (36-38). Tretí predsudok, „viac práce“, hovorí, že podľa občanov akékoľvek navýšenie práce prispieva k celkovej spoločenskej prosperite bez toho, aby brali do úvahy, či táto práca v skutočnosti prispieva k celkovej produktivite. Štvrtý, pesimistický predsudok tvrdí, že občania majú sklon „nadhodnocovať rozsah ekonomických problémov a podceňovať (nedávne) minulé, súčasné a budúce výkony ekonomiky“ (44).

Podľa Caplana majú občania na základe týchto predsudkov iracionálnu predstavu o fungovaní ekonomiky, čo ich nevyhnutne vedie k iracionálnym politickým požiadavkám na ich zástupcov. Jeho logickým záverom je, že „osvietenejšia“ verejnosť (ktorá by mala rovnakú úroveň vedomostí ako ekonómovia) by sa pozrela na rovnaké problémy a robila by racionálnejšie politické voľby s menšími predsudkami. „Osvietená“ verejnosť by bola napríklad presvedčená, že trhové sily poskytujú spoločensky optimálne výstupy, obchod obohacuje všetky zúčastnené strany a efektívnosť je dôležitejšia než plná zamestnanosť.

Caplan pomocou funkcie užitočnosti ukazuje, že je pre občanov racionálne byť politicki iracionálni. Keď podľa neho človek zoberie do úvahy, aký minimálny vplyv má na celkový výstup volieb, náklady toho, že bude informovaný, bez predsudkov, sú príliš vysoké, kým zostať iracionálnym vyžaduje minimálne úsilie alebo náklady (133-34). Príklad, ktorý uvádza na vysvetlenie tohto kompromisu, sú tarify (144-46); hoci občania požadujú ekonomickú prosperitu, ich predsudky voči cudzincom ich pobádajú k podpore protekcionizmu, aj keď obmedzená konkurencia prostredníctvom taríf udržuje vyššie ceny a zaťažuje spotrebiteľov.

Hoci ide o zaujímavú tézu, z predpokladov, ktoré si stavia vo svojej metodike vyplývajú problémy. Caplan dáva rovná sa medzi predsudky a iracionalitu, ale sú tieto koncepty zameniteľné? Občania môžu mať „neekonomické“ predsudky, ale to neznamená, že sú iracionálni, pokiaľ ide o ekonomické záležitosti. Jednotlivci môžu stavať svoje názory na neprináležitom porozumení ekonomiky, ale to neznamená, že sú títo jednotlivci iracionálni. V prípade taríf opísaných vyššie, podpora taríf jednotlivcami pramení z ich nedostatočného porozumenia trhových procesov a ich okamžitých vlastných záujmoch než z nejakého druhu iracionálnej mentality. Iracionálne predsudky, ako ich opísal Caplan, ukazujú skôr na nevedomosť jednotlivcov než na ich iracionálnosť. Ako poznamenáva Friedrich Hayek (1944), žiadny jednotlivec neoplýva úplným porozumením ekonomiky, ani ekonóm. Ekonómovia môžu mať viac informácií o tom, ako funguje ekonomika, ale to nijak neukazuje, že sú racionálnejší než občania. Prečo sú ekonómovia racionálnejší než bežní občania? Naviac, kde je hranica medzi racionalitou a iracionalitou? Dôkaz iracionality sa javí prirodzene neľahký. Akým štandardom určujeme racionalitu? Caplan žiadny neponúka. Zdá sa ľahké tvrdiť, že občania sú iracionálni, ale musí existovať jasný dôkaz, ktorý potvrdzuje tento záver.

Vo svetle nedávnej finančnej krízy napríklad niektorí ekonómovia (predovšetkým Paul Krugman) tvrdia, že jednotlivci mali predvídať možnosť vzniku bubliny, a napriek tomu aj tak učinili nekvalitné investičné rozhodnutia (Krugman 2009). Na základe ich hrubých chýb je Krugman naklonený presvedčeniu, že spotrebitelia sú iracionálni. Ale na čo Krugman zabúda je, že jednotlivci konajú v rámci okamžitých súvislostí. Jednotlivci nemajú dokonalé vedomosti o trhu alebo fungovaní monetárnej politiky. Pre jednotlivcov má zmysel konať týmto „iracionálnym“ spôsobom, pretože za týchto podmienok a pri dostupných informáciách by bolo nerozumné konať inak (O’Driscoll Jr. a Shenoy 1976). Toto neznamená, že jednotlivci sú iracionálni, ale že konajú racionálne v rámci hraníc ich súčasných vedomostí.

Caplan podobným spôsobom akceptuje politickú iracionalitu bez toho, aby komplexne zobral do úvahy zložitosť politických trhov a časové preferencie voličov. Tak ako investori reagujú na ekonomické signály, voliči reagujú na politické signály. Počas volieb tieto zahŕňajú politické programy, mediálne vyobrazenie, predvolebné prieskumy a predvolebnú podporu, spomedzi iných indikátorov. V dôsledku častej neúmernej predpojatosti médií a polo-lživých kampaní, jednotlivci buď neobdržia náležité informácie, ktoré potrebujú pre „informovanú“ voľbu, alebo ich obdržia spolu s politicky ladenou rétorikou, kvôli ktorej je ťažké ich filtrovať. V tomto zmysle sú si jednotlivci do veľkej miery nevedomí dôležitých informácií a informácie, ktoré majú, sú už znehodnotené politikou v záujme zlákania jednotlivcov na politickú agendu, čo by celkom možne mohlo byť zdrojom Caplanom pozorovaných predsudkov jednotlivcov. Jednotlivci naviac len zriedka poznajú vplyv záujmových skupín na kongresové kampane a hlasovania, často sporné vzťahy medzi jednotlivými zložkami vlády a početné negatívne dopady vládnych zásahov na ekonomiku ako celok. A nakoniec, časové preferencie jednotlivcov sú relatívne krátke v tom zmysle, že jednotlivci majú aktívnu možnosť politicky sa vyjadriť len raz za rok: napr. vo voľbách. Jednotlivci sa preto rozhodujú na základe daných okolností v čase volieb.

Môžeme teda predpokladať, že (1) veľká časť politického povedomia jednotlivcov je skreslená, (2) rozsah politického povedomia každého človeka je aj tak vysoko limitovaný v dôsledku komplexnosti politického systému a (3) ročné voľby podporujú akýsi krátkodobý prístup k voľbám. Spojením týchto faktorov je pochopiteľné, že sa voliči môžu zdať iracionálni; avšak kvôli nejasnosti určovania iracionality je oveľa hodnovernejšie, že skutočným problémom je veľký deficit vedomostí voličov.

2. Mýtus zlyhania demokracie

Podľa Caplana iracionalita občanov prispieva k zlyhávaniu demokracie. Aby vysvetlil svoj postoj, odvoláva sa na prácu ekonóma Daniela Wittmana. Wittman spochybňuje tri bežné vysvetlenia zlyhávania demokracie, aby ukázal, že demokracie fungujú efektívne. Tými sú: „extrémna nerozumnosť voličov, vážny nedostatok konkurencie alebo príliš vysoké vyjednávacie/transakčné náklady“ (Caplan 2007, 109). Caplan vo všeobecnosti súhlasí s Wittmanom, hoci sa rozchádzajú pri „extrémnej nerozumnosti voličov“. Čo sa týka transakčných nákladov, demokracie sú podľa Wittmana vytvorené tak, aby znižovali prostredníctvom kolektívneho rozhodovania transakčné náklady. Caplan poukazuje na jednoduchosť volieb, aby ilustroval tento koncept. Witman tiež poznamenáva, že voliči odmeňujú úspešných politikov tým, že ich opäť zvolia. Dlhé funkčné obdobia preto znamenajú, že kandidát je pre voličov najlepšou dostupnou možnosťou (2007, 110). Caplan špeciálne poukazuje na posledný Wittmanov zdroj, extrémnu nevedomosť voličov, ako zdroj, ktorý Wittman nevyvrátil dostatočne. Wittmanova neschopnosť vyvrátiť toto kritérium podľa Caplana naznačuje možnosť iracionality. Caplan tvrdí, že extrémna nevedomosť neznamená čistú nevedomosť, pretože z toho vyplýva viac než „nedostatok informácií“ (113). Podľa Caplana by demokracie fungovali oveľa efektívnejšie, keby občania nemali iracionálne požiadavky na svojich volených zástupcov.

Odvolávaním sa na Wittmenovu prácu Caplan prehliada extrémnu neefektívnosť amerického politického systému. Transakčné náklady, zatiaľ čo môžu byť nízke pre voličov, môžu byť celkom vysoké medzi byrokratickými organizáciami, regulačnými agentúrami a zákonodarcami, ktorí môžu mať rozporné ciele, ktoré vyžadujú súťaženie o konečné zdroje (Rowley a Vachris 1995). Len krátkym zhodnotením by mali byť tieto náklady zrejmé dokonca aj tomu najmenej politicky informovanému jednotlivcovi. Naviac, úspech volených úradníkov nie je vždy výsledkom jeho politických skutkov. Aj keď zoberieme do úvahy, aký dopad má kampaň záujmových skupín na výsledky volieb, existujú faktory, mimo skutkov, ktoré môžu prispievať k znovuzvoleniu. Naprieč všetkými aspektmi politického procesu existujú nespočetné faktory, ktoré môžu spôsobovať neefektivitu a neočakávané výstupy.  V tomto zmysle sa javí Caplanove chápanie politického procesu príliš zjednodušené. Zatiaľ čo sa pokúša poskytnúť jasné vysvetlenie negatívnych dôsledkov, ktoré majú občania na verejné záležitosti, je do veľkej miery nedostatočné, pretože neberie do úvahy nespočetné ostatné negatívne faktory, tak vo vnútri ako mimo štátu, ktoré prispievajú k zlyhávaniu demokracie.

3. Politici: skaza Caplanovych tvrdení

Otázka, ktorá vyplýva z Caplanovej „racionálnej iracionality“, je, aký má súvis so vzťahom medzi občanmi a ich predstaviteľmi. Podľa Caplana iracionálne presvedčenia voličov vedú k protichodným požiadavkám na ich volených predstaviteľov. Ako príklad používa prezidenta Clintona a problematiku dohody NAFTA. Tvrdí, že kým Clinton bol presvedčený, že NAFTA zvýši životnú úroveň, čo by občania vítali, občania boli proti NAFTA kvôli ich nedôvere voči cudzincom (159). Clinton v tomto zmysle čelil dvom nie lákavým možnostiam. Prvá bola, že mohol schváliť NAFTA a riskovať stratu verejnej podpory v nadchádzajúcich voľbách, a druhá bola, že mohol odmietnuť NAFTA, čo by následne znížilo životnú úroveň, čím by takisto riskoval prehru vo voľbách. V tomto zmysle sú politici „otrokmi“ verejnej mienky tým, že ich dostupné možnosti ich obmedzujú na výsledky, ktoré môžu/povedú k nepopularite medzi verejnosťou.

Podľa Caplana politici volia medzi ekonomickou „realitou“ a politickou priechodnosťou, hlava 22, v ktorej potencionálne riskujú stratu tváre pred verejnosťou. Voľba ekonomickej reality (podpora údajných prínosov z obchodu v NAFTA) vyústi v okamžitú stratu tváre pred verejnosťou. Na druhej strane voľba politicky priechodného (odmietnutie NAFTA kvôli verejnej mienke a tým nezvýšenie životnej úrovne) vyústi v stratu tváre v budúcnosti.

Caplan opisuje politikov ako „racionálnych“ hráčov, na rozdiel od iracionálnych občanov, v politickej hre. Podľa Caplanovej logiky politici potrebujú rozumieť politike a neustále hodnotia svoju popularitu vo verejnosti. Caplan poznamenáva, že politici môžu rozumieť výhodám obchodu, ale väčší záujem majú na tom byť znovuzvolení a musia vždy zostať jeden krok pred verejnosťou, hoc aj v časoch, keď musia nasledovať jej iracionálne presvedčenie (167). Ako spomenuté vyššie, demokracia by podľa Caplana fungovala oveľa efektívnejšie bez iracionálnych občanov, ktorí sú jej súčasťou. Politici by naďalej sledovali vlastné záujmy a usilovali by sa o hlasy, ale aspoň by podporovali racionálnu politiku. Vo všeobecnosti by dbali o verejné blaho, ale keďže sú občania iracionálni, sú nútení nasledovať iracionálnu politiku v záujme zostať zvolení.

Ale je tomu skutočne tak? Ak sa pozrieme hlbšie na Caplanove tvrdenia, nájdeme dôkaz o opaku. Vo svojej kritike klasickej verejnej voľby Caplan tvrdí, že politici by mohli úplne zničiť svoju politickú kariéru porušením volebného sľubu, a napriek tomu si stále udržať komfortné živobytie pracovaním v právnej firme po svojej politickej porážke (105). Toto zdanlivo realistickejšie tvrdenie spochybňuje samotné základy jeho tvrdení, že politikov zaujímajú hlasy voličov a že bez obmedzenia verejnou mienkou by podporovali racionálnu politiku. Ak financie nie sú primárnou motiváciou, prečo by sa politik uchádzal o úrad? Potrebujú byť zvolení, aby mohli mať vplyvnú kariéru? Podobne, existuje akýkoľvek dôvod, prečo by mali politici počúvať verejnosť alebo nasledovať racionálnu politiku? Caplan na tieto nezrovnalosti odpovede neponúka.

Caplan v prvom rade obišiel motivácie politikov uchádzať sa o úrad. Ak by politici mohli mať lukratívnu kariéru mimo politiky, prečo by potom míňali čas a zdroje na to byť zvolenými? Naviac, ak sa potom čo sú zvolení rozhodnú úplne opustiť svoje sľuby, predpokladajúc, že vo funkcii neuspejú, za svoju zradu ich čaká len veľmi malý trest. Caplan ťahá za kratší koniec, keď vkladá politikov do rovnice bez úplnej analýzy ich vlastných motívov tak pred, ako aj potom, čo sú v úrade. Ak by tak urobil, príčina demokratického zlyhania by padla oveľa jednoznačnejšie na politikov, teda poskytujúc dôkaz proti Caplanovmu tvrdeniu.

Záver

Zatiaľ čo je Caplanov Mýtus racionálneho voliča intelektuálne vyzývavý, neposkytuje dostatočne konzistentný argument zakladajúci komplexnú paradigmu. Naviac, ak by Caplanova „racionálna iracionalita“ mala byť prijatá, musel by brať do úvahy efekty záujmových skupín, byrokratov a vlastné záujmy politikov, ktoré boli podrobne opísané v paradigme verejne voľby. Napriek niektorým Caplanovým nedostatkom vrhá jeho kniha trochu svetla na jeden z aspektov demokratického zlyhania, ktorý je často zanedbávaný, úlohu občanov. Do miery, do akej sa občania podieľajú na úpadku americkej demokracie, zasluhuje ďalšie skúmanie.

Zdroje

Caplan, Bryan. 2007. The Myth of the Rational Voter: Why Democracies Choose Bad Policies. Princeton, NJ: Princeton University Press.
Hayek, Friedrich A. 1944. The Road to Serfdom. Chicago: The University of Chicago Press.
Krugman, Paul. 2009, September 2. “How did the Economists get it so wrong?” The New York Times, pp. MM36.
O’Driscoll, Gerald P. Jr., and Sudha R. Shenoy. 1976. “Inflation, Recession, and Stagflation.” In The Foundations of Modern Austrian Economics. Kansas City, KS: Sheed and Ward, Inc.
Rowley, C.K., and Michelle Vachris. 1995. “Why Democracy in the United States does not Necessarily Produce Efficient Results.” Journal of Public Finance and Public Choice (December): 97–111.

Stuart Farrand, “Kritika Mýtu racionálneho voliča od Bryana Caplana,” Libertarian Papers 2, 28 (2010). ONLINE AT: libertarianpapers.org/articles/2010/lp-2-28.pdf. Tento článok podlieha licencii Creative Commons Attribution 3.0 License (creativecommons.org/licenses).