Partnerstvo vlády a biznisu
Mises.cz: 08. listopadu 2010, Murray N. Rothbard (přidal Jakub Stračina), komentářů: 0
Partnerstvo vlády a biznisu (súkromného sektoru) je nový pojem pre starý, veľmi starý jav.
Ako vieme, merkantilizmus, ekonomický systém západnej Európy od 16-teho po 18-te storočie bol systémom veľkej vlády, vysokých daní, rozsiahlej byrokracie a masívnej kontroly obchodu a priemyslu. Na čo však často zabúdame je fakt že zámerom mnohých týchto kontrol bolo daniť a obmedzovať spotrebiteľa a väčšinu obchodníkov a výrobcov za účelom zavedenia monopolov, kartelov a dotácii pre preferované skupiny. Napríklad anglický kráľ mohol Johnovi Jonesovi udeliť monopol na výrobu hracích kariet alebo soli v celom kráľovstve. To znamená, že ktokoľvek iný kto by sa v kráľovstve pokúšal vyrábať hracie karty alebo soľ, by bol postavený mimo zákon a za účelom ochrany Jonesovho monopolu by bol zastrelený. Jones sa k tomuto privilégiu dostal buď preto lebo bol zadobre s kráľom, patril do jeho rodiny, alebo si zato na určité obdobie zaplatil sumu, ktorá bola vlastne rovná diskontovaným očakávaným príjmom z tohoto privilégia. Králi v tomto ranne modernom období, podobne ako všetky vlády vždy a všade, boli chronicky švorc. Predaj monopolného privilégia bol obľúbeným spôsobom získavania zdrojov. Bežnou a obzvlášť nepopulárnou formou predaja privilégia bolo “daňové farmárstvo”. V tomto prípade kráľ “privatizoval” výber daní. Kupec privilégia mal potom právo “obrábať”, teda vyberať dane v kráľovstve na daný počet rokov. Predstavme si to takto: Ako by sa nám napríklad páčilo, keby federálna vláda zrušila IRS[1], a predala právo vyberať dane na určitý počet rokov povedzme IBM alebo General Dynamics? Chceme aby boli dane vyberané s efektivitou súkromného podniku? Vzhľadom nato, že IBM alebo General Dynamics by za privilégium vopred zaplatili slušný obnos, tieto firmy by boli ekonomicky motivované k brutálne nekompromisnému výberu daní. Viete si predstaviť ako by ich všetci nenávideli? Teraz lepšie chápeme nenávisť verejnosti voči “daňovým farmárom”, ktorý v očiach más neboli obklopení mystickou aurou kráľovského stavu. Občas by sme sa mali v nadšení pre privatizáciu pozastaviť a zamyslieť sa nad tým, či naozaj chceme aby boli niektoré funkcie vlády privatizované a vykonávané efektívnejšie. Bolo by napríklad lepšie keby nacisti prenajali správu Osvienčinu a Belsenu Krupp-u alebo IG Farben-u? USA začali v porovnaní s Európou ako oveľa slobodnejšia krajina. Na počiatku bola vzbura proti kontrolám, monopolným privilégiám a daniam merkantilistickej Británie. Počas občianskej vojny sme nanešťastie začali doháňať Európu. Počas toho strašného bratovražedného konfliktu využila Lincolnova administratíva oslabenú pozíciu demokratickej strany v kongrese spôsobenú secesiou južných štátov na pretlačenie programu etatizmu a veľkej vlády, ktorý si republikánska strana a jej predchodcovia –“Whigs” dlho priali. Musíme si totiž uvedomiť, že počas 19-teho storočia bola demokratická strana stranou laissez faire, oddelenia vlády (hlavne federálnej) od ekonomiky a v podstate od všetkého ostatného. Whig-ská / republikánska strana bola stranou “amerického systému”, stranou partnerstva vlády a biznisu. Pod zámienkou civilnej vojny pretlačila Linconova administratíva nasledovné radikálne ekonomické zmeny: vysoké importné clá, vysoké federálne spotrebné dane na alkohol a tabak (hovorilo sa im “dane z hriechu”), rozsiahly skorumpovaný systém dotácii novo vzniknutým transkontinentálnym železniciam (v dolároch na míľu trate) a pôdne granty, federálna daň z príjmu, koniec zlatého štandardu a nástup nezmeniteľných budišpeňazí (“greenbacks“) na financovanie vojny, kvázi znárodnenie predtým relatívne slobodného bankového sektoru formou založenia Národného Bankového Systému (National Banking System) legislatívnymi aktami z rokov 1863 a 1864. Takto bol systém minimálneho štátu, voľného obchodu, žiadnych spotrebných daní, zlatého štandardu a viac-menej slobodného bankovníctva z rokov 1840-tych a 50-tych nahradený úplným opakom. Tieto zmeny boli do značnej miery trvalé. Clá a spotrebné dane ostali, orgie dotácii neekonomickým a preexpandovaným transkontinentálnym železniciam skončili len vďaka ich kolapsu počas paniky v roku 1873. Dopady však pretrvávali počas dlhodobého úpadku železníc v 20-tom storočí. O protiústavnosti dane z príjmu musel rozhodnúť až ústavný súd (to sa neskôr zmenilo prijatím 16-teho dodatku). Návrat k zlatému štandardu nastal až 14 rokov po vojne. Národného Bankového Systému sa nám už nikdy zbaviť nepodarilo. V tomto systéme má len niekoľko „národných bánk“ licencovaných federálnou vládou právo vydávať bankovky. Všetky súkromné banky licencované jednotlivými štátmi museli držať vklady u národných bánk. Na týchto vkladoch bolo potom možné stavať pyramídu inflačných úverov. Národná banka držala svoje rezervy v podobe vládnych dlhopisov. Tie slúžili ako inflačná báza. Hlavným architektom celého systému bol Jay Cook, dlhodobý finančný patrón skorumpovaného republikánskeho politika z Ohája menom Salmon P. Chase. Keď sa Chase stal ministrom financii Lincolnovej administratívy, promptne udelil svojmu patrónovi Cookovi monopol na upisovanie a predaj vládneho dlhu počas celého trvania vojny. Tento monopolný grant umožnil investičnému bankárovi Cookovi stať sa multimilionárom. Dostal prezívku “Tycoon” (=magnát) a svoj balík ešte vylepšil lobovaním za zákon o národnom bankovníctve, ktorý do systému zabudoval trh pre ním upisované dlhopisy. Umožnil totiž národným bankám vytvárať inflačné úvery do výšky niekoľkonásobku rezervných dlhopisov. Zákon o národnom bankovníctve bol v svojej podstate polcestou k založeniu systému centrálneho bankovníctva. Do konca progresívnej éry, teda po prelome storočí, umožnili zlyhania systému establišmentu pretlačiť systém centrálneho bankovníctva (Federal Reserve System) ako integrálnu časť systému merkantilizmu, kartelizácie a partnerstva vlády a priemyslu, ktorý bol v tomto období uvalený na ekonomiku. Progresívna éra, od roku 1900 a počas druhej svetovej vojny, znamenala znovuzavedenie dane z príjmu, kartely a regulácie federálnej vlády, ako aj štátnych a lokálnych vlád a nakoniec vládu formou úplne kolektivizovaného “partnerstva” počas vojny. Všetko bolo pripravené na nástup etatistického systému ktorý tak dobre poznáme. V súčastnosti pokračuje Bushova administratíva v starej republikánskej tradícii. Ďalšie zvyšovanie daní, inflácia, upevňovanie systému budišpeňazí, expanzia kontrol nad systémom centrálneho bankovníctva a jeho prostredníctvom, a teraz aj manévrovanie za účelom ešte viac rozšíriť inflačné a regulačné kontroly nad medzinárodným menovým systémom a obchodom. Severovýchodný republikánsky establišment stále kartelizuje, kontroluje, reguluje, priklepáva zákazky spriateleným firmám a vyťahuje z brindy svojich obľúbených lúzrov a lumpov. Stará hra “partnerstva” vlády a biznisu ide ďalej. Ako inak, na náš účet.
Původní článek najdete zde. [1] IRS = Internal Revenue Service (americký daňový úrad)