Príbeh o jednom priateľstve, určite vám bude povedomý

Mises.cz: 24. srpna 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 0

V čom mi dnes pomáha štát? Alebo lepšia otázka, v čom mi dnes štát nepomáha? Štát sa každý deň snaží byť môj dobrý kamarát. Keď sa ráno zobudím, povie mi, za akú minimálnu mzdu môžem ísť pracovať. Ak si náhodou takú dobrú robôtku nenájdem, mam ostať doma a poberať platené voľno, ta práca vraj za to nestála. Keď si už nejakú fušku nájdem, nenápadne mi naznačí, koľko hodín by bolo vhodné odpracovať a koľko je už priveľa. Nedbám, aj tak mzda za každú druhú odpracovanú hodinu smeruje do vačku jemu – niekto predsa musí živiť tých, čo sú bez práce, lebo si neboli schopní nájsť prácu za nim akceptovateľnú odmenu. Nie sme predsa starovekí barbari, ale moderná spoločnosť.

S úsmevom na tvári nasadnem do auta, štát mi nežne zapne bezpečnostný pás, rozsvieti svetlá a vydáme sa do práce. V polke trasy zasvieti rezerva, musím natankovať. Štát mi poradí, koľko repky olejnej treba primiešať do nafty, a ja mu za to ochotne priplatím stopercentnú prirážku, dobrý obchod. V práci sa deň vlečie pomaly. Štát si kráti čas rozprávaním príbehov z jeho mladosti. Koľko vojen vybojoval, aké masy ľudí ho nasledovali a ako boli zaňho ochotní položiť aj holý život. Niekedy prehodí pár slov aj o iných štátoch, väčšina z nich však boli tie zlé a kruté, našťastie zvíťazili len tie správne a múdre. Najčastejšie rozpráva o tom, čo všetko pre mňa robí. Vraj vďaka nemu mám taký životný štandard, aký mám, a už viac nemusím robiť 14 hodín denne, vďaka nemu už nemusia moje deti pracovať v továrňach a môžu dlhé roky študovať, to on všetko svojimi zákonmi tak zariadil. V minulosti boli štáty ešte nevzdelané a hlúpe, nevedeli tak dobre spacifikovať vykorisťovateľov, ľudia trpeli a boli chudobní, ale dnes je všetko inak. Štát zdokonalil svoje techniky a už vie, ako na to. Samozrejme aj dnes existujú také trocha „pomalšie“ štáty, ktoré sa nevedia postarať o svojich občanov. Napríklad ten v Indií je obzvlášť neschopný. Deti musia pracovať v špinavých továrňach 12 hodín denne, a aj tak sú tam všetci chudobní. Tieto neschopné štáty nevedia, ako si s tým poradiť, ale on im pomôže, dá im know-how, všetky dobré veci treba nahádzať do zákona. Niekedy sa napríklad stávalo, že určité potraviny boli pridrahé a nie každý si ich mohol dovoliť – on hodil do zákona maximálnu predajnú cenu a bolo po probléme. Inokedy sme my ľudia boli hlúpi a robili sme veci, ktoré nám škodia, ako napríklad pitie alkoholu. Jemu však záleží aj na našom zdravý, tak sa o to postaral – prohibíciou. Dnes obdobne zakázal drogy, prostitúciu, steroidy a zbrane, svet je rázom krajšie miesto. Takto mi dokáže rozprávať celé hodiny.

Niekedy som ale z jeho rozprávania trochu zmätený. Na jednej strane mi rozpráva o tom, ako ma zlí kapitalisti vykorisťujú a ako mi on pomocou zákona zariadi, aby som dostal to, čo mi patri. A následne mi strhne časť z mojej výplaty, čím dotuje nadnárodnú spoločnosť, aby si práve u nás otvorila pobočku. Alebo jeho veľké hobby je dávať pozor, aby mi predajcovia nepredávali tovar za moc vysoké ceny, ale pritom minule uvalil clo na papier z Číny a ja si zaň teraz musím priplácať. Rovnako dáva pozor, aby mi nepredávali až za príliš nízke dumpingové ceny. A minule dokonca odhalil, že niektorí predajcovia sa dohodli a všetci predávajú za rovnaké ceny, hrozné. Naposledy to však prehnal, snažil sa ma presvedčiť (a bola z toho veľká hádka), že minimálna mzda nevytvára nedobrovoľnú nezamestnanosť. A teraz pozor – na druhý deň prijal antiimigračný zákon, aby tak obmedzil ponuku práce a udržal vyššie mzdy pre nás domácich. To mi príde divné, mzda sa dá zvyšovať bez zníženia počtu zamestnaných, ale väčšia ponuka práce by mohla mzdy znížiť. Taktiež som mu raz povedal, že podľa mňa naša životná úroveň závisí od produktivity práce a teda od veľkosti naakumulovaného kapitálu k počtu obyvateľov. On sa na mňa pozrel štýlom – či som v poriadku. Keď sa však dozvedel, že ďalšia domáca fabrika sa chce presťahovať na východ, od zlosti im znížil dane – so slovami, že žiadny odliv kapitálu sa konať nebude, a ešte im poskytol aj urgentnú dotáciu, mimochodom zasa z mojej výplaty.

A to nehovorím o jeho inflačných dobrodružstvách, ktoré sú, podľa jeho slov, super spôsob, ako mi nájsť prácu, zabezpečiť lacný úver a celkovo vďaka tej inflácii sa vraj ľudom vôbec oplatí ráno vstať a isť niečo produkovať, lebo inak by len tak sedeli s preloženými rukami a čakali na Godota. Úplne najradšej má úverovú expanziu, ako zvykne hovoriť, je to liek na všetko. Dokáže o nej básniť celé hodiny, odstráni vzácnosť kapitálových statkov, zníži úrokovú mieru, vytvorí trvalú prosperitu a z každého spraví milionára (doslova). Už ho nezaujíma, že takto marí moje plány našetriť si na dôchodok a ešte aj to málo, čo mi ostane, ma núti investovať do jeho dlhopisov, pričom ako záruku som dostal sľub, že tie peniaze raz vyrižuje od mojich detí. Rovnako zmätené mi prídu jeho argumenty o službách, ktoré mi poskytuje, ako hovorí, „bezplatne“. No posúďte sami, čo tvrdí: vďaka nemu máme: cesty – inak by sme stále váľali v kopách bahna, nemocnice – inak by sme stále umierali na chrípku, školy – inak by sme boli stále hlúpi, a jeho najobľúbenejší maják – inak by sme už dávno mali všetky lode na dne oceánu. A pritom som minule čítal článok od Ronalda Coaseho, ktorý prišiel na to, že tí hlúpi, chorí a zablatení ľudia stavali majáky aj bez štátu. Raz sa mi chválil, že dokáže tvoriť pracovné miesta len tak, kedy sa mu zachce. Keď tak však spravil, prišlo mi na výplate o pár eur menej, to asi nebude náhoda. Tieto jeho reči mi začínajú pripomínať príbehy o Santa Clausovi. Taktiež rád o sebe hovorí, že ak náhodou príde kríza, iba on ju dokáže odstrániť. A to tak, že nás všetkých zadlží, podporí spotrebu a míňanie, veriteľa poteší eutanáziou a vytlačí milióny papierikov, ktoré rozdá krachujúcemu finančnému sektoru... Tak to je môj kamarát štát. Keď si to večer všetko v hlave premietnem, pošlem ho spať za dvere. Ráno je tu však znova, pripravený mi slúžiť.