Zvrátenie zákona alebo neomerkantilizmus v Európe

Mises.cz: 04. srpna 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 3

Vždy, keď sa v obci niečo vybuduje z eurofondov, všetci pociťujú dôvod na radosť. Obyvatelia majú novu službu, starosta voličské hlasy, agentúra províziu, podnikateľ zákazku a Európska únia novu modrú tabuľu. Skoro sa zdá, že svet nemôže byť krajší. Navyše, keď účet za všetku túto radosť zaplatia rozptýlení, anonymní, a ešte k tomu určite bohatí cudzinci.

V jednom z predchádzajúcich článkov som písal o čerpaní eurofondov podnikateľmi a rôznymi investormi. Stotožniť sa s názorom v článku je pomerne jednoduché, stačí nebyť príjemca EU fondov, platiť dane a poznať základne ekonomické zákonitosti. Jasne podané argumenty o dotovaní neproduktívnych a zdaňovaní anonymných spolu s plytvaním a korupciou hovoria jasnou rečou.

Ťažšie je sa stotožniť s názorom, ktorý odsudzuje eurofondy aj na podporu miest, obcí, VÚC a nimi vytvorených organizácií. Každý je predsa obyvateľ nejakej obce či mesta a ma záujem na jeho rozvoji. V tomto prípade nesmerujú finančne prostriedky do súkromných rúk, ale ostávajú v „našej“ obci, máme z nich prospech my všetci. Dotujú verejnoprospešné projekty, ktoré slúžia nám všetkým. Navyše, obce a mestá musia často čeliť nedostatkom financií, pričom množstvo úloh a funkcii narastá. Prečo by sme mali stavať proti možnosti, prilepšiť im z eurofondov?

Pre pochopenie vplyvu eurofondov na spoločnosť nepostačuje zúžený pohľad očami jednotlivých aktérov. Oči nie sú schopné rozoznať rozdiely medzi dvoma fyzicky identickými ihriskami, kde jedno je vybudované z eurofondov a druhé dobrovoľnými prostriedkami. Iba abstraktné myslenie dovoľuje uchopiť význam výmeny. Bez neho by sme boli svedkami len nejakých presunov tovaru, z rúk jednej osoby smerom k druhej. Rovnako dovoľuje uvedomiť si, že ihrisko postavené z eurofondov - bez dobrovoľného kontraktu - implikuje donútenie, kde vždy získava jeden na úkor druhého, na rozdiel od dobrovoľnej výmeny, kde ex ante získavajú obaja. Neschopnosť starých merkantilistov odhaliť túto pravdu znemožňovala v minulosti rozšírenie obchodu medzi všetky národy a ich občanov. Trpeli dogmatizmom francúzskeho esejistu Michela de Montaigne, podľa ktorého boli zisky jedného človeka stratou druhého a žiadny človek nemôže dosiahnuť zisk inak ako na úkor niekoho iného. Neskorší ekonómovia odhalili tento omyl a pochopili, že z dobrovoľnej výmeny musia mať prospech obe strany, inak by sa neuskutočnila. To však neplatí pre eurofondy, tie spĺňajú všetky predpoklady Montaignového dogmatu. Obec, ktorá rastie a rozkvitá z eurofondov, robí tak len na úkor ľudí z inej obce. Slávny Voltaire, ovplyvnený ešte starými omylmi, v roku 1764 vo svojom článku Dictionnaire philosophique napisal:

„Byť dobrým patriotom znamená priať si, aby sa vlastná obec obohatila obchodom a zosilnela v boji; je zrejmé, že krajina nemôže dosiahnuť zisku inak len na úkor inej krajiny a že nemôže dobyť územie, bez toho aby ublížila iným ľudom.“

Aj keď nesprávne pochopil princíp slobodného obchodu, nevedomky a o to výstižnejšie popísal budúcnosť v Európskej únii. Byť dobrým patriotom znamená priať si, aby sa vlastná obec obohatila eurofondami; je zrejme, že krajina nemôže takto dosiahnuť zisk inak len na úkor inej krajiny. Celý tento koncept pokrivuje predstavu o spravodlivosti a morálke v spoločnosti. Ospevované obce sú tie, ktoré dokázali na eurofondoch ukoristiť viacej, ako museli ich občania zaplatiť na daniach. Na jednej strane sú víťazi, na druhej porazení. Pred týmto nás varoval Frédéric Bastiat, keď v 19. storočí napísal:

„Došlo k zvrácení zákona! A policejní moc státu byla zvrácena společně s ním! Zákon, říkám, se nejen odvrátil od svého patřičného cíle, ale začal sledovat cíl zcela opačný! Zákon se stal zbraní všech druhů chamtivosti! Aniž by zabraňoval zločinu, zákon sám je vinen zlem, které by měl trestat!“

Krádež neprestáva byť krádežou, nech je akokoľvek maskovaná, akokoľvek pomenúvaná, kýmkoľvek vykonávaná. Za každým projektom financovaným z eurofondov stojí nelegitímna, aj keď legálna, zákonom požehnaná, krádež. V spoločnosti sa tak zákon zmenil v nástroj lúpenia. Priepasť medzi morálne správnym a zákone správnym konaním sa rozširuje. Je nezákonné prinútiť suseda so zbraňou pri hlave postaviť ihrisko, ale ak sa tak stane prostredníctvom volených zástupcov (napr. v Európskom parlamente), zákon oslepne. Aký je principiálny rozdiel z morálneho hľadiska? Jednotlivec nemá právo iniciovať násilie proti svojím susedom. Keď však tak spraví prostredníctvom volených zástupcov, mení sa akt a z nemorálneho na morálny? Ak aj áno, ako môže človek, ktorý nemá právo iniciovať násilie a donútenie, delegovať toto právo na iné osoby, napríklad tie v Bruseli. Je možné delegovať niečo, čím sám nedisponujem?

V spoločnosti sa tak vytvára inštitucionálny rámec, v ktorom nie sú zločiny, ale prekvitá nemorálnosť a krádeže, v ktorom nie sú zlodeji, ale existuje množstvo obeti a obdarovaných. Ani ten najposlednejší zlodej si nepraje, aby sa krádež stala všeobecným prostriedkom zabezpečovania statkov. Uvedomuje si, že ak sa v spoločnosti stane zo zločinu legálny a morálny akt, spoločnosť ako taká skončila. Toto je však smer, ktorým sa vydala Európska únia, vytvára priestor pre nové neomerkantilistické hnutia a tým vznik nevraživosti medzi národmi. Dnes to už neplatí len pre eurofondy, ale aj všetky eurovaly, eurozáchranné systémy a ďalšie budúce euro-nápady, ktorých bude len pribúdať.

To, že celá Európska únia, ako ju dnes poznáme, je zatiaľ posledne štádium európskeho vývoja, ešte neznamená, že sa jedná o vyšší a dokonalejší stav. Ľudstvo nevedie dejinami nejaká neviditeľná ruka prozreteľnosti od menej dokonalých k dokonalejším etapám. Takáto teória evolučného meliorizmu, ktorou sa tak radi prezentovali socialistický autori, mala dokazovať nevyhnutnosť nástupu socializmu. Dnes sa nás o podobných nevyhnutnostiach snažia presvedčiť fundovaní europrogresivisti a technokrati. Každý ďalší krok k európskej integrácií spojený s centralizáciou má byť rovnako nevyhnutný a je automaticky považovaný za vyššiu etapu vývoja. Zdá sa, že sociálni inžinieri sú nepoučiteľný, a tak „Neexistuje lepší způsob, jak ukázat absurdnost myšlenky, než nechat ji, aby se její důsledky plně projevily,“ profesor Menger.